Christ_Taking_Leave_of_the_ApostlesDruhú polovicu veľkonočných nedieľ nás budú sprevádzať úryvky z tkzv. „Ježišovej rozlúčkovej reči“. Tú v Jánovom evanjeliu tvoria kapitoly 13. – 17. Celá je zasadená do scény, ktorú viac zo synoptických evanjelií poznáme ako posledná večera. Nasledujúce rozprávanie už hovorí o presune Ježiša s učeníkmi „za potok Cedron“ (18, 1), kde bola záhrada. Jej rozsah, témy i viaceré protiklady a napätia, ktoré obsahuje (napr. učeníci vstupujúci do reči svojimi otázkami; výzva v 14, 31 „Vstaňte, poďme stadiaľto!“), značne komplikujú jej rozbor a rozdelenie. Nie je teda prekvapujúce, že mnohí komentátori na ňu majú vlastný pohľad. Stotožňujem sa však s názorom, že jej záverečná redakcia z nej tvorí nádhernú a hlbokú kompozíciu, ktorú spája motív rozlúčky a reflexie pre „budúcich“ učeníkov, pri ktorých už nie je Ježiš fyzicky prítomný.

Moloney rozdeľuje tieto kapitoly do koncentrickej štruktúry na 5 časti:

  1. Zvestovanie Boha I. : umývanie nôh a „namočená smidka“ (13)
  2. Ježišov odchod k Otcovi I. (14)
  3. Zostávať v Ježišovi, milovať a byť nenávidený (15,1 – 16, 3)
  4. Ježišov odchod k Otcovi II. (opakujúci sa motív) (16,4 – 33)
  5. Zvestovanie Boha II.: Ježišova záverečná („veľkňazská“) modlitba (17)

Náš úryvok (14, 1-12) je teda začiatkom druhej časti „reči“ ktorú pred tým ohraničuje odchod Judáša od spoločného stola do tmy noci (13, 30) a predpoveď Petrovi o jeho zapretí (13, 36-38). Už v tomto rozhovore  sa načína téma „odchodu“ (14, 1-14). Výrok „Kam ja idem, tam vy prísť nemôžete.“ (13, 33) vyruší učeníkov a Peter sa ako zástupca pýta „Pane, kam ideš?“ (13, 36)

Na strach a nechápavosť, ktoré začínajú prenikať do vnútra učeníkov, odpovedá Ježiš povzbudivo: „Nech sa vám srdce nevzrušuje!“ [gr. Μὴ ταρασσέσθω ὑμῶν ἡ καρδία.] (14, 1), čo zopakuje ešte vo v. 27. Použité sloveso ταράσσω má význam: robiť drsným, hrmotne zrážať, miasť, privádzať do pochybností, znepokojovať, búriť, zúrivo konať, podnecovať (vznik), plašiť, hovoriť niečo desivé. Môžeme povedať, že v danom kontexte má značne negatívne podfarbenie. Mnohí ho ako vyjadrenie „strachu z kríža“ a následné Ježišovo povzbudenie spájajú z použitím gr. verzie Septuaginty Žalmov 42 a 43 („Prečo si smutná, duša moja? A prečo sa chveješ? [gr. ἵνα τί περίλυπος εἶ ψυχή καὶ ἵνα τί συνταράσσεις με])

Ježišova pokračujúca útecha má eschatologický nádych. Hovorí o „dome svojho Otca“, kde, je „mnoho príbytkov“ (v. 2.). Tam chce svojim učeníkom po svojom odchode pripraviť miesto, aby ich tam po svojom návrate priviedol. Cítiť, že „miesto“ nie je dôležité svojou lokalitou ale prítomnosťou Otca a Syna. Ježiš tak vedie poslucháčov k tomu, aby sa pýtali na dôležitejšiu otázku. Podstatnejšie ako pýtať sa „kde?“ je „ako?, kadiaľ?“. Na priamu „provokáciu“ „A cestu, kam idem, poznáte.“ (v. 4.) reaguje Tomáš. („Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!“ v. 5.)

Nasleduje jeden z najznámejších Ježišových výrokov v typicky jánovskej forme „Ja som… „. „Ja som cesta, pravda a život.“ (v. 6) Zaujímavá je tu exegéza de la Potteria, podľa ktorej je tu spojka „a“ [gr. καὶ] použitá v epexegetickom (dovysvetľujúcom) zmysle. Takto by sa dala veta preložiť ako: „Ja som cesta, ktorá je pravda a život.“ Dostať sa k Otcovi sa dá cez pravdu, ktorú prišiel zjaviť Syn a život, ktorý ponúka Kristus. Týmto životom sa zároveň myslí Ježišov vlastný život. Ježiš sa tak predstavuje ako jediná pravá možnosť cesty do domu Otca.

Aj toto odhalenie však naráža na nepochopenie a slabú vieru učeníkov. Filipova požiadavka, aby im Majster ukázal Otca, „núti“ Ježiša k priamej odpovedi „Kto vidí mňa, vidí Otca. [..] Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne.“ (v. 9. 11.)

Zasadenie úryvkov do čítaní vo veľkonočnom období ukazuje na učeníkov „poveľkonočného obdobia“ a teda aj na nás. Hoci sme poznali pravdu, predsa nie sme ušetrení strachu z Ježišovej cesty kríža. Kristus nás tak, ako aj vtedy, uisťuje, že niet inej cesty, akou prešiel on sám. Zároveň nás však chce utešiť, že na konci tejto jedine možnej cesty je vzkriesenie a príbytky, kde bude on a Otec. Dalo by sa však doplniť, že to spoločné prebývanie Otca a Syna v nás (porov. Jn 14, 23) môžeme vďaka veľkonočným milostiam a spoločenstvu Cirkvi, uprostred ktorého sa Ježiš nachádza, zakúšať už teraz.

pripravil: Lukáš Durkaj

použitá literatúra:

Moloney, F. J., Sacra pagina – Evangelium podle Jana (Karmelitánske nakladatelství; Kostelní Vydří 2009).

Panczová, H., Grécko-slovenský slovník. Od Homéra po kresťanských autorov (Lingea; Bratislava 2012).

Z evanjelia podľa Jána (14, 1-12)

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. A cestu, kam idem, poznáte.“
Tomáš mu povedal: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!“
Ježiš mu odpovedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa. Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca. Už teraz ho poznáte a videli ste ho.“
Filip sa ozval: „Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí.“
Ježiš mu vravel: „Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca. Ako môžeš hovoriť: ‚Ukáž nám Otca?!‘ Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne? Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám zo seba, ale Otec, ktorý ostáva vo mne, koná svoje skutky. Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne. Ak nie pre iné, aspoň pre tie skutky verte!
Veru, veru, hovorím vám: Aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi.“