Po týždni priamo nadväzujeme na ostatný liturgický úryvok z Prvého listu Korinťanom. Stále ostávame pri prvom predstavenom probléme okolo hlásania evanjelia. Pavol v ňom kritizoval skupinkovanie v kresťanskej obci na základe rečníckej kvality hlásateľa evanjelia. Tak vznikol medzi poslucháčmi dojem, že dôležitejšia je forma a nie obsah hlásania. Pavol pritom nepriamo naznačuje, že sa týmto ťažké, alebo nepopulárne témy ako Kristov kríž mohli obchádzať. Preto s ňou ako autor listu na tomto mieste výrazne operuje.

Z Prvého listu Korinťanom (2, 6-10):

Bratia, medzi dokonalými hovoríme aj múdrosť – no nie múdrosť tohoto veku ani múdrosť kniežat tohoto veku, ktoré spejú k záhube, ale hovoríme tajomnú Božiu múdrosť, ktorá bola skrytá a ktorú Boh pred vekmi určil nám na slávu.
Nik z kniežat tohoto veku ju nepoznal. Veď keby ju boli poznali, nikdy by neboli ukrižovali Pána slávy.
Ale, ako je napísané: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“
Ale nám to Boh zjavil skrze Ducha, lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny.