Torah-ScrollPo tom, čo Ježiš predostrel logiku nebeského kráľovstva v blahoslavenstvách a vyzval svojich učeníkov, aby boli soľou zeme a svetlom sveta, hovorí, že neprišiel Zákon zrušiť ale ho naplniť (v. 17). Ježiš objasňuje práve v týchto veršoch, ktoré sú predmetom nášho záujmu, aký je jeho vzťah k „starému“. A zdá sa to práve na mieste, aby tak urobil po svojej úvodnej programovej reči. Treba priznať, že interpretácia týchto slov nie je jednoduchá a dala v dejinách cirkevného spoločenstva vykladačom Ježišových slov zabrať. Na jednom kraji spektra výkladov sa môžeme stretnúť s názorom, že Ježiš slovami „naplniť“ a „ale ja vám hovorím“ nahradil Starý zákon, v zmysle radikálnej diskontinuity – je tu čosi nové, čo s tým starým nemá nič alebo takmer nič spoločné. Na kraji druhom zas možno počuť aj takých, ktorí tvrdia, že Ježiš naplnením myslel poslušnosť zachovávaniu Zákona, teda Tóry, do jej posledného detailu, ako sa to na prvý pohľad snáď môže aj zdať zo slov verša 18. Ako to už býva, pravda sa pravdepodobne skrýva kdesi uprostred.
Kľúčovým sa teda stáva chápanie slova „zrušiť“/απολύω a „naplniť“/πλερόω. Zároveň však potrebujeme vnímať tieto slová vo svetle ďalších Ježišových slov na podobné témy v celom evanjeliu.
Slovo απολύω znamená „zrušiť“, v zmysle „zničiť“. Keď Ježiš používa toto slovo, nechce sa tým úplne dištancovať od Zákona, ale skôr sa na neho odvoláva, ako to urobí v nasledujúcich veršoch („počuli ste, že bolo povedané…“) a aj na iných miestach (napr.: „Lebo Boh povedal: »Cti svojho otca i matku« a: »Kto by zlorečil otcovi alebo matke, musí zomrieť.«“ 15,4). Ťažko sa teda dá povedať, že by Ježiš v tom, čo nasleduje po slovách „no ja Vám hovorím“ chcel povedať že to, čo prináša je nahradením toho predošlého. Zároveň však hneď nato používa sloveso πληρόω, ktoré znamená „naplniť“, nie „uskutočniť“. Ak chce Matúš vyjadriť uskutočňovanie nejakých príkazov, používa na to iné slovo. Slovo πληρόω používa tiež, keď hovorí o naplnení konkrétnych pasáží z Písma (napr. 1,22-23; 2,15). V týchto prípadoch je jasné, že neide o ich doslovné uskutočnenie, ale naplnenie ich zmyslu v Ježišovom živote. Ak by sme chceli chápať slovo „naplniť“ jednoducho v zmysle „uskutočniť“, „vykonať“, stratilo by sa nám čosi z napätia, ktoré sa chce vytvoriť postavením týchto dvoch slovies απολύω a πληρόω do vzájomného protikladu. Naplniť teda znamená viac než len uskutočniť.
Keď sa Ježiš v nasledujúcich veršoch uchyľuje k tzv. antitézam, používa známu rabínsku techniku. V rabínskej literatúre sa používa slovné spojenie „…, a/ale ja vám hovorím…“, keď rabín podáva svoje vysvetlenie Zákona a chce sa tak odlíšiť od vysvetlení iných rabínov, čo naznačí aj v slovách v. 20: „ak nebude vaša spravodlivosť väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov…“ Ježiš sa vyhraňuje voci interpretácii toho istého Zákona týmito skupinami. Ježiš tak, aj keď je ďaleko od toho, aby rušil „staré“, chce zjaviť jeho konečný/plný/skutočný zmysel, tak že podáva nový výklad. Ježiš nenapĺňa Zákon tým, že by ho nahradil iným, ale napĺňa ho tým, že on je jeho autorizovaným vykladačom. „Naplnenie“ potom pre Matúša znamená návrat k pôvodnému (porov. „…ale od počiatku to nebolo tak…“ 19,8), alebo znovuobjavenie podstatného jadra prikázaní v kontexte pôvodnej Božej vôle.
Verše 18 a 19 tak musia byť vykladané vo svetle verša 17, čo naznačuje aj použitie gréckej častice γάρ, v zmysle vysvetľovacej spojky „teda“, „preto“. Výrazy „ani jediné písmeno … ani jediná čiarka“ ďalej rozvíjajú a podčiarkujú myšlienku vyjadrenú v predchádzajúcom verši, ktorý hovorí o naplnení podstatného/pravého zmyslu Zákona. Neznamená to teda, že by Ježiš nabádal svojich učeníkov k doslovnému zachovávaniu každej čiarky Zákona, ale k plneniu Božej vôle, ktorej podstata je v Zákone vyjadrená.
Rovnako, spravodlivosť, o ktorej sa hovorí vo verši 20, nie je spravodlivosť v zmysle právnickom a ani spravodlivosť, či ospravodlivenie v zmysle Pavlovskom ako nezaslúžený dar spásy. Spravodlivosť tu dostáva svoj význam vo svojom kontexte v súvislosti so Zákonom a jeho naplnením, opäť v zmysle úvodného 17. verša. Spravodlivosť je tu potom to, čo je v zhode z Božou vôľou, ktorá sa prejavuje v naplnení Zákona „Ježišovým štýlom“, a nie „ľudskými príkazmi“ (pozri 15,1-20). Spravodlivosť toho, kto počúva Ježišove slová musí byť väčšia ako spravodlivosť „štýlom zákonníkov a farizejov“, ktorí pri vyžadovaní naplnenia Zákona dbali na tradície otcov, na čo Ježiš reaguje slovami: „A zrušili ste Božie slovo pre svoje obyčaje,“ (15,6) a pridáva slová proroka Izaiáša: „Darmo si ma ctia, lebo náuky čo učia sú iba ľudské príkazy“ (15,9). Ježiš sa dištancuje od takejto interpretácie Zákona a zároveň aj z týchto Ježišových postojov vidno, že, znova, „ani písmeno, … ani čiarka“ neznamená škrupulózne zachovávanie každého detailu. (pozri 12,1-7; 15,1-20; 19,1-9)
Ježišove slová tak nie sú orientované na rituály a ich presné dodržiavanie (trhať klasy od hladu hoci aj v sobotu, jesť či nejesť neumytými rukami, alebo isté druhy zvierat áno a iné nie a pod.), ale, ako to ukazujú tzv. antitézy dnešného evanjelia, na dobro človeka a jeho vzťahov, čo je zmysel Zákona a Božia vôľa. Keď Ježiš hovorí: „bolo povedané…, ale ja vám hovorím…“ nechce povedať, že prvá časť antitéza neplatí. To, že zabiť, smilniť, krivo svedčiť… je hlboko v rozpore s Božou myšlienkou stále platí. Ale to, čo nasleduje odhaľuje Boží pohľad na podstatu veci a prehlbuje chápanie vzájomnej lásky. K jej plnosti nepatrí len to, že sa budem snažiť nezabiť, ale aj to, že nebudem svojmu bratovi dávať nálepky, ktoré mu nepatria, či dokonca robia z neho toho, kým nie je. Ježišove antitézy sú tak liekom proti minimalizmu lásky.

pripravil: Matúš Imrich

Z evanjelia podľa Matúša (5, 17-37)

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť. Veru, hovorím vám: K