Prvé čítanie nás pozvoľna uvádza do kontextu evanjeliovej udalosti. Liturgický úryvok z Knihy Levitikus je veľmi skrátený. Samotná Kniha venuje téme malomocenstva celé dve obsažné kapitoly. Najmä, keď čítame kapitolu 13, máme pocit, akoby sme čítali detailnú príručku pre lekárov, ako správne určovať diagnózu. Text je určený kňazom, ktorí vykonávali túto úlohu vo vtedajšej spoločnosti. A ako treba platiť lekárov, bolo treba za túto službu odmeniť aj kňazov, a tak kapitola 14 zas znie ako detailná príručka pre liturgistov, ako postupovať pri obetách na očistenie malomocných; benefity z týchto obiet prináležali kňazom. Zaiste, koreň týchto predpisov o malomocenstve tkvie v ochrane spoločnosti pred rozšírením sa tejto ťažkej a nákazlivej choroby, čo by mohlo znamenať aj ohrozenie budúcnosti celej spoločnosti. Ochrana ostatných členov spoločenstva mala však veľkú daň pre samotného postihnutého: mal sa zdržiavať mimo obydlí zdravých a nepribližovať sa k nim a volaním: „Nečistý, nečistý!“, mal už zďaleka upozorňovať nie len ostatných, ale aj seba na to, že on predstavuje pre všetkých ľudí nebezpečenstvo. Samozrejme, stretnúť sa s takýmto človekom, a o to viac dotknúť sa ho, znamenalo stať sa tiež nečistým, ako to potvrdzoval aj Zákon (Lv 5,2-3). Takýto človek bol teda vylúčený z akéhokoľvek života rodinného, spoločenského a aj náboženského; bol zaživa mŕtvym a kto vie, koľko krát si želal radšej zomrieť ako žiť takýto „neživot“.
Stretnutie Ježiša a toho malomocného muža je sériou priestupkov. Malomocný, namiesto toho, aby sa držal v bezpečnej vzdialenosti prichádza k Ježišovi; namiesto toho, aby vykrikoval, že je nečistý, vyslovuje prosbu o očistenie naplnenú vierou v Ježišovu moc. V jeho prosbe snáď môžeme vidieť čosi podobné ako v prípade ľudí v Kafarnaumskej synagóge, ktorí žasli nad Ježišovým učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc a nie ako zákonníci (Mk 1,22). Malomocný prestupuje ustanovenia, ktoré mu ukladal Zákon, lebo verí, že Ježiš má väčšiu moc. Malomocný neprosí Ježiša o uzdravenie, ale o očistenie – jeho hlavná túžba je byť zbavený svojho stavu živej mŕtvoly tak pred ľuďmi ako aj pred Bohom. Ježiš potvrdzuje, že jeho túžbou je zbaviť človeka života, ktorý v skutočnosti pripomína smrť: „Chcem, buď čistý!“ Vracia toho muža, a v ňom aj každého človeka, do plnosti života. Veľkosť tejto jeho túžby je vyjadrená aj ďalšími detailmi, ktoré nám evanjelista ponúka. Ježiš je pohnutý zľutovaním. Je tu použité grécke slovo σπλαγχνίζομαι [splanchnizomai], ktoré sa v Starom zákone používa na Božie zľutovanie vo forme materinského súcitu, odkazujúc na rozrušenie maternice. Nestačí mu uzdraviť ho slovom, ale dotýka sa ho, a tak sa stáva pred Zákonom nečistým. Tak vstupuje do skúsenosti tohto človeka a berie na seba jeho „prekliatie“. Jeho materinský súcit ho privedie do situácie, v ktorej sa nachádzal malomocný: nemôže vstupovať do mesta a musí sa zdržiavať na pustých miestach. Tento súcit dokonca naruší aj jeho evanjelizačné plány, veď len „pred chvíľou“ Petrovi a tým, čo boli s ním povedal: „Poďme inde, do susedných dedín, aby som aj tam kázal“ (Mk 1,38). Dokonca máme pocit akoby sa Ježiš až nechal zradiť svojím zľutovaním. Z Kafarnauma odišiel po tom, čo uzdravil mnohých, aby mohol ísť slobodne kázať. Uprostred jeho kazateľskej činnosti, ho znovu preruší žiadosť postihnutého nešťastím. Tým, že sa nechá premôcť zľutovaním nad nešťastím konkrétneho človeka, dostane sám seba a svoju misiu do úplne novej situácie, ktorú si neželal, hoci sa všemožne snažil tomu zabrániť („nikomu nič nehovor, ale choď, ukáž sa kňazovi“ v. 44 – bežný postup v prípade, že bol niekto malomocenstva zbavený). V Ježišovi sa tak prejavuje sila Božej moci v jeho zľutovaní.
Matúš Imrich
(Inšpirované zamyslením P. Ivana Marka Rupnika z mobilnej aplikácie Clericus-App.)
Z Evanjelia podľa Marka (1,40-45):
K Ježišovi prišiel istý malomocný a na kolenách ho prosil: „Ak chceš, môžeš ma očistiť.“
Ježiš sa zľutoval nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: „Chcem, buď čistý!“ Malomocenstvo z neho hneď zmizlo a bol čistý.
Potom mu prísne pohrozil, ihneď ho poslal preč a povedal mu: „Daj si pozor a nikomu nič nehovor, ale choď, ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu, ktorú predpísal Mojžiš im na svedectvo.“
Lenže on, sotva odišiel, začal všade hovoriť a rozchyrovať, čo sa stalo, takže Ježiš už nemohol verejne vojsť do mesta, ale zdržiaval sa vonku na opustených miestach. No i tak prichádzali k nemu ľudia zovšadiaľ.