Zamyslenie – 6. veľkonočná nedeľa v roku A (Jn 14,15-21)

Konkrétnym prejavom lásky k Ježišovi je zachovávanie jeho prikázaní. Pri týchto slovách sa treba rozpamätať najmä na knihu Deuteronómium. Najmä tam nachádzame rovnakú myšlienku, avšak vo vzťahu k Bohu: láska k Bohu sa prejavuje zachovávaním jeho prikázaní. Ako príklad by sme mohli spomenúť Dt 7,9: „A ty spoznáš, že Pán, tvoj Boh, je Boh mocný a verný, ktorý zachováva svoju zmluvu a svoju láskavosť na tisíc pokolení k tým, čo ho milujú a zachovávajú jeho prikázania.” Túto tému môžeme vnímať aj v texte “Počuj, Izrael” (Dt 6,4-9), tak kľúčovom pre židovský národ. Vo svetle týchto slov, ktoré nachádzajú svoje echo takmer v celom Starom zákone, dostávajú Ježišove slová vo v. 15 veľkú vážnosť – Ježiš je tak postavený na úroveň Boha a jeho prikázania na úroveň Božích prikázaní. Čo sú Ježišove prikázania nám objasňujú verše 23-24, ktoré nasledujú priamo po dnešnej stati. Ježiš tu hovorí takmer to isté čo vo v. 15, avšak prikázania zamieňa za svoje slovo: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo […] Kto ma nemiluje, nezachováva moje slová. A slovo, ktoré počujete, nie je moje, ale Otcovo, toho, ktorý ma poslal.“ Ježišovými prikázaniami sú jeho slová. Ježišove slová dostávajú vážnosť prikázaní a to nie hocakých, ale Božích – plniť Ježišovo slovo znamená zachovávať Božie prikázania. Zhodu medzi Ježišovým slovom a Božím slovom potvrdzuje aj Ježiš sám vo svojich slovách z v. 24, ktoré sme práve zmienili.

Ten, kto plní Ježišove slová spozná iného Tešiteľa (παράκλητος [parakletos]), ktorého Otec pošle. To, že sa hovorí o inom Tešiteľovi, znamená, že ten pôvodný Tešiteľ je Ježiš sám. Tak to aj výslovne hovorí Prvý Jánov list: „Deti moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili. Ale keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu (παράκλητος), Ježiša Krista, spravodlivého“ (1 Jn 2,1). Príchod Tešiteľa, teda Ducha pravdy, je naplnením Ježišovho prísľubu, že nenechá svojich učeníkov ako siroty. Tak ako svet nespoznal Ježiša, tak nemôže spoznať ani Tešiteľa. Učeníci ho naopak spoznať môžu, pretože sú s Ježišom a s Tešiteľom hlboko zjednotení (v. 17). Príchod Tešiteľa sa tu zhoduje s príchodom Ježiša. Keď svet už Ježiša nebude môcť vidieť, bude to práve skrze Tešiteľa, kedy učeníci budú môcť uvidieť Ježiša živého a to im dá život. V centre celej štruktúry tak stojí práve prísľub života. Poznanie Ježiša a zjednotenie s ním prináša pravý život. Hneď po tomto prísľube sa znovu objavuje téma poznania: „V ten deň spoznáte, že ja som v svojom Otcovi, vy vo mne a ja vo vás” (v. 20). Všetko sa zakončuje znova v téme lásky (v. 21), ktorá je viditeľná v zachovávaní Ježišových prikázaní, teda Ježišových slov, ako už bolo povedané, ktoré nadobúdajú autoritu Božích prikázaní. V záverečných slovách sa nám odkrýva ešte viac hĺbka lásky medzi Ježišom a jeho učeníkom: Boh miluje toho, kto miluje Ježiša, teda toho, kto plní Ježišove slová. Takto sa zároveň znova vyzdvihuje a potvrdzuje Ježišova autorita a skutočnosť, že človek má autentický prístup k Bohu, ktorého tak urputne hľadá počas celých svojich dejín, v Ježišovi.

Pripravil: Matúš Imrich

Použitá literatúra:
Beutler J., Il vangelo di Giovanni. Commentario (AnBib. Studia 8; Roma 2016).