Pavol pokračuje v rozvíjaní tém, ktoré predstavoval už od začiatku listu. Iste žiadnemu čitateľovi dnešného úryvku neunikne, že sa znova vracia k téme rozdelenia v kresťanskej komunite v Korinte na základe preferencií voči tomu-ktorému evanjelizátorovi, ktorý medzi nimi pôsobil.
Na objasnenie celého problému, vo veršoch, ktoré predchádzajú dnešnej stati, Pavol používa dva príklady. Najprv hovorí o sejbe, polievaní a vzraste. Poukazuje na to, že úroda viery v ich komunite je predovšetkým Božím dielom a evanjelizátori sa na ňom podieľajú, každý svojím spôsobom. Pavol sadil, Apollo zas polieval (3,6a). Každý má inú úlohu, ale spolu pracujú na jednej roli a usilujú sa o tú istú úrodu. Vzrast, teda úrodu, dáva však Boh (3,6b). Pripomína tak Korinťanom, že dielo viery v ich komunite nie je dielom ľudí, ktorí im vieru ohlásili, ale je to dielo Božie, a preto tvrdiť, že jeden je Pavlov a druhý zasa Apollov, je nepochopením diela evanjelizácie. …
Z Prvého listu Korinťanom (3,16-23):
(16) Azda neviete, že ste Božím chrámom a že vo vás prebýva Boží Duch? (17) Ak niekto kazí Boží chrám, toho Boh zničí; lebo Boží chrám je svätý a tým ste vy! (18) Nech nikto neklame sám seba! Ak si niekto z vás namýšľa, že je múdry v tomto veku, nech sa stane bláznom, aby sa stal múdrym. (19) Lebo múdrosť tohto sveta je pred Bohom bláznovstvom. Veď je napísané: Múdrych chytá v ich chytráctve. (20) A zase: Pán pozná myšlienky múdrych, že sú márne. (21) Nech sa teda nikto nechváli ľuďmi, veď všetko je vaše: (22) či Pavol, či Apollo, či Kéfas, či svet, či život, či smrť, veci prítomné, či budúce: všetko je vaše, (23) vy ste však Kristovi a Kristus je Boží.