V čase medzi slávením tajomstiev Ježišovho vystúpenia do neba a Turíc nám nedeľná liturgia ponúka ďalší úryvok z Ježišovej rozlúčkovej reči (Jn 13-17). Jej posledná časť (kap. 17) je od 16. stor. známa ako „veľkňazská modlitba“. Tento názov vychádza zo samotného opisu a štýlu. V. 1 udáva: „Keď to Ježiš povedal, pozdvihol oči k nebu a hovoril“. Ďalej nasleduje jeho reč k svojmu Otcovi. Označenie „veľkňazská“ poukazuje na Ježišovu zástupnú úlohu, ktorú vykonáva podobne ako keď kňaz v mene niekoho (alebo seba) prednáša Bohu obety a modlitby. Túto modlitbu možno rozdeliť na tri časti:
I. Modlitba za seba a svoje oslávenie (v. 1-8)
II. Modlitba za svojich učeníkov a ich posvätenie (v. 9-19)
III. Modlitba za tých, ktorí skrze učeníkov uveria, aby boli jedno ako on a Otec (v. 20-26)
Liturgická perikopa (1-11a) obsahuje celú prvú časť a začiatok z druhej časti (9-11a). V nej sa Ježiš modlí za učeníkov, ktorých zanecháva v situácii, ktorá je popísaná v jánovskej terminológii ako „vo svete“.
Prvá časť modlitby („za seba samého“) obsahuje dve základné témy: prosba o Ježišove oslávenie (1-5); a konštatovanie, že Otcovo meno bolo zjavené učeníkom (6-8). Hneď prvá prosba („Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna“) sa môže dnešnému človeku zdať ako nezvyčajná. Nie však čitateľovi štvrtého evanjelia. Ten sa s výrazmi „hodina“ (Jn 2, 4; 4, 21. 23; 5, 25. 28; 7, 30; 8, 20; 12, 23. 27; 13, 1; 16, 2. 4. 21. 25. 32 atď.) a „sláva“ (Jn 1, 14; 2, 11; 5, 41. 44; 7, 18. 39; 8, 50. 54; 9, 24; 11, 4. 40; 12, 16. 23. 28. 41. 43; 13, 31.32; 14, 13; 15, 8; 16, 14 atď.) doteraz stretol už viacero krát. Obidve väčšinou odkazujú na čas („hodinu“) Ježišovho odchodu, ktorý sa uskutočnil cez jeho smrť na kríži a zmŕtvychvstanie. Označenie týchto udalostí ako „sláva“ a „oslávenie“ vyžaduje malý lingvistický exkurz.
Originálny text Jánovho evanjelia používa gr. termín δόξα [doxa] a jeho odvodeniny, ktorý má významy: očakávanie, zdanie, tušenie, domýšľavosť, nadutosť, hrdosť, mienka, jas, sláva, odraz. Toto slovo si vybrali starovekí prekladatelia Septuaginty, aby ním vyjadrili hebr. slovo כָּבוֹד [kavód]. Jeho koreň odkazuje na sloveso vážiť, zmerať váhu a tým nadobúda významy: ťarcha, váha, hmotnosť; a prenesene: váženosť, úcta, česť, nádhera, sláva. K pochopeniu si je treba všimnúť, že sa v Starom Zákone často používa pri opísaní viditeľného prejavu Pána (napr. „Tu zostúpila na vrch (Sinaj) Pánova sláva“ (Ex, 24, 16)).
Viditeľným prejavom Ježišovho božstva na zemi bolo celé jeho verejné účinkovanie a osobitne zmŕtvychvstanie, ktoré je neodlúčiteľné od „vyzdvihnutia“ na kríži (porov. Jn 3, 14). Kristova prvá prosba v jeho modlitbe sa tak zameriava na nadchádzajúce utrpenie. Prosí Otca, aby toto „pohoršenie“ nezatienilo zmysel jeho poslania na zemi a aby bolo správne pochopené.
Ježišova prosba o svoje oslávenie nás teda vyzýva, aby sme ho chápali a prijímali takého, aký sa nám zjavil. Boh totiž môže účinkovať a byť prítomný v skutočnostiach, ktoré nemusia byť z nášho pohľadu vnímané ako pompézne či slávne.
pripravil Lukáš Durkaj
Použitá literatúra:
Gesenius, W., Hebräisches und Aramäisches Handwőrterbuch űber das Alte Testament (18. Auflage) (Springer; Heidelberg 2013)
Moloney, F. J., Sacra pagina – Evangelium podle Jana (Karmelitánske nakladatelství; Kostelní Vydří 2009).
Panczová, H., Grécko-slovenský slovník. Od Homéra po kresťanských autorov (Lingea; Bratislava 2012).
Z evanjelia podľa Jána (17, 1-11a)
Ježiš pozdvihol oči k nebu a hovoril: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba, tak, ako si mu dal moc nad každým telom, aby všetko, čo si dal ty jemu, im darovalo večný život. A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.
Ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať. A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet.
Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli a dal si ich mne a oni zachovali tvoje slovo. Teraz poznali, že všetko, čo si mi dal, je od teba, lebo slová, ktoré si ty dal mne, ja som dal im. A oni ich prijali a naozaj spoznali, že som vyšiel od teba, a uverili, že si ma ty poslal.
Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. A všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je moje. A v nich som oslávený.
Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete a ja idem k tebe.“