Záverečnú časť Ježišovej rozlúčkovej reči (Jn k. 13-17) tvorí jeho modlitba (Jn 17), ktorú exegéti od 16. stor. nazývajú prívlastkom „veľkňazská“. Jej presné rozdelenie je stále predmetom diskusií odborníkov, no všetci sa zhodujú na tom, že pozostáva z troch častí. 1. Ježiš sa modlí za seba (v. 1-4; alebo 1-8); 2. Ježiš sa modlí za apoštolov (v. 6-19; alebo 9-19); 3. Ježiš sa modlí za Cirkev (v. 20-26).
Z Evanjelia podľa Jána (17,11b-19):
Ježiš pozdvihol oči k nebu a modlil sa: „Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my.
Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene, ktoré si mi dal. Ochránil som ich a nikto z nich sa nestratil, iba syn zatratenia, aby sa splnilo Písmo.
Ale teraz idem k tebe a toto hovorím na svete, aby mali v sebe moju radosť – a úplnú. Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta.
Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta.
Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda.
Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde.“