Sedemnásta kapitola Jánovho evanjelia predstavuje záver Ježišovej rozlúčkovej reči vo večeradle, z ktorej úryvky sme v rímskokatolíckej liturgii počúvali v predchádzajúce nedele. Ježiš túto reč zakončuje modlitbou, ktorá sa niekedy označuje ako „Ježišova veľkňazská modlitba“.
Už tradične sa delí na tri časti: „Ježiš sa modlí za seba“ (vv. 1-5), „Ježiš sa modlí za učeníkov“ (vv. 6-19) a „Ježiš sa modlí za Cirkev“ (vv. 20-26). Práve posledná časť bude v centre našej pozornosti na nasledujúcu nedeľu. …
Z Evanjelia podľa Jána (17,20-26):
(20) No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, (21) aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal. (22) A slovo, ktoré si dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno – (23) ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa. (24) Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred stvorením sveta. (25) Spravodlivý Otče, svet ťa nepozná, ale ja ťa poznám. I oni spoznali, že si ma ty poslal. (26) Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja.