Otázka dostatku vody bola a v súčasnosti aj dnes je jedným z najpálčivejších problémov prostredia Blízkeho východu. Osobitne na to poukazujú aj mnohé pasáže Svätého Písma. Voda je pre každého nevyhnutná k životu a pritom sa jedná o veľkú vzácnosť. Ponúknuť vodu smädnému v takomto prostredí teda znamená zásah v prospech záchrany z pazúrov smrti.
Voda ako súčasť prírody v prvom rade patrí do vlastníctva Stvoriteľa, ktorý napája aj divú zver (porov. Ž 104, 11). Prvotnými prijímateľmi takého skutku milosrdenstva teda boli ľudia v núdzi, v prospech ktorých Boh zasiahol (porov. Ž 107, 5-9). Jedným z prvých, v rozprávaní Genezis, bola Abrahámova slúžka a matka jeho syna Izmaela, Egypťanka Agar. Tá po tom, čo ju poslal aj so synom preč jej pán, zablúdila na púšti. „Boh však vypočul chlapcov hlas“ a otvára jej oči, aby našla studňu s vodou. (porov. Gn 21, 9-21) Osobitným časom Božej starostlivosti pre celý Izraelský ľud sa stáva jeho putovanie z Egypta do zasľúbenej zeme. Tam sa problém s vodou objavuje viackrát a je príležitosťou na reptanie. Už veľmi skoro sa to ukázalo pri Máre, kde bolo treba uzdraviť nepitnú „horkú“ vodu. (porov. Ex 15, 23-25). Onedlho na to sa situácia opakuje a Mojžiš na Pánov príkaz vyvádza vodu zo skaly (porov. Ex 17, 1 – 7) pri Masse a Meríbe. Meno Meríba („zvada“) dostalo aj ďalšie miesto pokúšania Boha kvôli vode (porov. Nm 20, 2-13). Dva údery palicou na skalu sa v rozprávaní interpretujú ako dôvod trestu pre Mojžiša a Árona, keď im nie je umožnené vojsť do krajiny Kanaán. Rozprávania o nevďačnosti ľudu a Božej štedrosti sa stali následne podkladom na reflexiu aj v iných častiach biblie. „Rozštiepil skalu na púšti a napojil ich vodou ako z prívalu. Potokom dal vytrysknúť zo skaly a vody nechal ako rieky tiecť.“ (Ž 78, 15-16) „Čujte dnes jeho hlas: „Nezatvrdzujte svoje srdcia ako v Meríbe, ako v dňoch Massy na púšti, kde ma pokúšali vaši otcovia; skúšali ma, hoci moje skutky videli.“ (Ž 95, 8-9) „Pri meríbskych vodách popudili ho ku hnevu; Mojžiš tu zle pochodil ich vinou.“ (Ž 106, 32) „Dal si im chlieb z neba, keď bol u nich hlad, a vyviedol si pre nich vodu zo skaly, keď boli smädní.“ (Neh 9, 15) „Keď ich trápil smäd, nuž vzývali teba a dostali vodu zo strmého skaliska, uhasenie smädu zo žulového kameňa.“ (Múd 11, 4)
Boh, ako pán nad zdrojmi vody, sa prejavuje aj v prospech umoreného Samsona (porov. Sdc 15, 8). Nedostatok vlahy stál takisto v centre pôsobenia proroka Eliáša voči izraelskému kráľovi Achabovi. Zatiaľ čo celú krajinu sužovalo sucho, Boh sa o svojho služobníka staral pri potoku Karit a prostredníctvom vdovy zo Sarepty (porov 1 Kr 17). Len na modlitby proroka sa opäť rozpršala obloha. Po úteku pred Jezábel ho anjel na ceste na vrch Horeb posilňuje chlebom a vodou (porov. 1 Kr 19, 1-8).
Dávať piť smädnému, ako príkaz lásky voči blížnemu, sa nachádza v prikázaniach a odporúčaniach na mnohých rôznych miestach v celom Písme. „Ak je ten, kto ťa nenávidí … smädný, daj mu vody piť.“ (Prís 25, 21. porov. tiež Rim 12, 20) Prax bola považovaná za štandard pohostinnosti pre prišelcov a chudobných (porov. Rút 2, 9) Ochota podať vodu cudzincovi sa na viacerých miestach predstavuje ako znamenie Božieho vyvolenia, či pozvania k niečomu väčšiemu. Abrahámov sluha Eliezer takto vybral Rebeku za manželku pre Izáka (porov. Gn 24). Eliáš prosbou o džbán vody ako keby najprv skúšal svoju budúcu živiteľku, vdovu zo Sarepty ( porov.1 Kr 17). Podobne sa správa aj Ježiš v známom výjave z Jánovho evanjelia, kedy dialóg so samaritánkou začína podobnou prosbou o vodu (porov. Jn 4).
Asi najznámejšie novozákonné spomienky tohto skutku milosrdenstva sa nachádzajú v Matúšovom evanjeliu. Ide o vety z eschatologickej reči „Bol som smädný a dali ste mi piť.“ (Mt 25, 35) a z poučenia pre apoštolov, ktoré má paralelu u Marka „A kto by dal piť jednému z týchto maličkých čo len za pohár studenej vody ako učeníkovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu.“ (Mt 10, 42) Ježiš sa takto nielen stotožňuje so smädnými, ale za tento na prvý pohľad nepatrný dobrý skutok sľubuje neprimerane veľkú odmenu. Harrington v „maličkých“ vidí obraz apoštolov a všetkých kresťanov. Marková verzia navyše obsahuje zdôvodnenie „preto, že ste Kristovi“ (Mk 9, 41). Aj pohan sa takto teoreticky môže dostať medzi tých, ktorým Kristus odplatí za „malé milosrdenstvo“. Naopak smäd mučí tých, čo nevideli núdzneho pred dverami (porov. Lk 16, 19-24)
V neposlednom rade nemôžem opomenúť, že obraz napájania vodou sa v Biblii často používa v prenesenom zmysle ako symbol nadprirodzených božích darov. Deutero-Izaiáš takto ohlasuje budúce požehnanie a prosperitu v čase vyslobodenia zo zajatia (porov. Iz 55, 1. 11; porov. aj Zjv 21, 6; 22, 17). Amos využíva popis smädu na vykreslenie situácie bezradnosti Izraela bez pravého prameňa, ktorým je Boh (porov. Am 4, 8) „Hľa, prídu dni, hovorí Pán, keď pošlem hlad na krajinu; nie hlad po chlebe ani smäd po vode, ale po slove Pánovom.“ (Am 8, 11) Ježiš používa tento motív v silných vyhláseniach prísľubu samaritánke, že jej dá živú vodu, ktorá sa v nej stane „prameňom vody prúdiacej do večného života.“ (Jn 4, 14). Prísľub „smädným“ zopakuje neskôr počas sviatkov stánkov, kde komentár evanjelistu objasňuje, že „to povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili.“ (Jn 7, 39) Naplnenie prísľubu „vyliatia Ducha“ Ján následne opisuje v scéne výronu vody a krvi z Ježišovho boku na kríži (porov. Jn 19, 34).
Byť milosrdný voči tým, ktorí sú fyzicky alebo duchovne „smädní“, patrí medzi dôležitú charakteristiku človeka riadiaceho sa Božím slovom. Poznačení skúsenosťou biblických postáv si je totiž vedomí, že prvotným darcom prameňa „živej vody“ je jej stvoriteľ.
Pripravil: Lukáš Durkaj
Použitá literatúra:
Leon-Dufour, X. (edit.), Slovník biblickej teológie (Trnava 2015).
Harrington, D. J., Evangelium podle Matouše (Sacra pagina) (Kostelní Vydří 2003)