Boha vnímame právom ako pána celého sveta. Kresťanstvo však prichádza s revolučným obrazom, ktorý bol v staroveku pohoršujúci. Boh ako služobník. Nie je však pravda, žeby o tom Starý zákon mlčal.

Najvplyvnejší prorocký spis Izraela určite nesie ako meno istého Izaiáša. Už od staroveku existovali opodstatnené pochybnosti o tom, či túto knihu spísala jediná osoba. Prieme dôkazy v texte poukazujú na to, že autor odkazuje na obdobia, ktoré sú od seba stáročia vzdialené. Medzi odbornou verejnosťou sa tak už oddávna identifikovali minimálne tri časti, ktoré museli vzniknúť v inej dobe a teda aj od rozdielnych autorov. Historickému Izaiášovi sa pripisujú kapitoly 1-39. Kapitoly 40-55 vznikli počas babylonského vyhnanstva. Posledné kapitoly 56-66 sú adresované navrátilcom do Palestíny. A práve v proroctve „druhého Izaiáša“ sa nachádzajú štyri piesne, v ktorých vystupuje enigmatická postava Pánovho služobníka“. Dnes sa budeme venovať prvej.

Rečníkom je Boh. Predstavuje niekoho, koho nazýva svojim osobným služobníkom. Ich vzťah je dôverný. Boh za neho dáva záruku. Jeho prvou úlohou je vykonať súd. A na to je vybavený Pánovým Duchom.

Avšak nebude konať represívne. Jeho zbraňou bude v prvom rade tichosť. Nebude verejne obviňovať. Nebude prvoplánovo karhať. Prečo? Aby sa mohol dostať blízko k tým, ktorí by sa ho mohli zľaknúť. Ide o ľudí, ktorý majú po krk poučovania, že si za všetko môžu sami. Oni to vedia. Poznajú svoju slabosť. Od iných dostali iba facky. Sú na hrane. Výstižne ich Boh označuje za doslova zdrvené paličky a dymiace knôty. Len ich zlomiť, len ich zhasiť. Avšak to on nespraví. A nestane sa to ani jemu. Očakáva sa totiž opozícia. Z koho strany? Tých, ktorým sa nepáči jeho postup? V každom prípade sa zdá, že naoko sa sám služobník dostane do stavu, v akom sa nachádzajú tí, kvôli ktorým prišiel. No on neustane.

Od verša 6 sa preto na služobníka priamo obracia jeho Pán. Uisťuje ho, že jeho povolanie je legitímne a že mu nikdy nebude chýbať jeho podpora. Drží ho za ruku. Dodáva mus silu. Jeho úloha bude až taká vážna, že sa služobník stane zmluvou medzi Bohom a ľudom a svetlom medzi Pánom a pohanmi. A teda, použije ho na to, aby tí, ktorí ho poznajú boli uistení, že na nich pamätá, a že tí, čo o ňom nevedia ho skrze služobníka spoznajú. No nielen to dáva Boh za úlohu svojmu milovanému. Prinesie svetlo a slobodu. Tým, čo sú slepí a tým čo sú uväznení. A takí sa môžu nachádzať medzi Izraelitmi i medzi neveriacimi.

Skutočne šľachetné a významné poslanie. A tak, kto teda týmto sluhom je? Prorok, Kýros, Izrael, niekto iný vyvolený alebo… Ten, kto to takto všetko naplnil? Lebo nám dal ten základný príklad. Byť Pánovým sluhom.

Lukáš Durkaj, Phd.

Z knihy proroka Izaiáša (42, 1-4. 6-7)

Toto hovorí Pán: „Hľa, môj služobník, priviniem si ho; vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie. Vložil som na neho svojho ducha; právo prinesie národom. Nebude kričať ani hlučne volať, nebude počuť na ulici jeho hlas. Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, bude uplatňovať právo. Nezoslabne, nezlomí sa, kým nezaloží právo na zemi. Na jeho zákon čakajú ostrovy.
‚Ja, Pán, som ťa povolal v spravodlivosti a vzal som ťa za ruku. Utvoril som ťa a zmluvou ľudu som ťa urobil, svetlom národov, aby si otvoril oči slepým, vyviedol väzňov zo žalára a z väznice tých, čo sedia v temnotách.‘“