Epizóda s dvanásťročným Ježišom v chráme je premosťovacím textom medzi príbehmi, ktoré hovorili o Ježišovom počatí, narodení a predstavení v chráme a jeho verejným účinkovaním. Táto epizóda zároveň dotvára mozaiku zvestovaní Márii. Kým doteraz to boli rôzne iné postavy, ktoré Márii hovorili o Ježišovi, tentokrát je to už Ježiš sám, ktorý hovorí svojej matke o svojej identite. Zároveň tu ide o istý prológ k Ježišovmu verejnému účinkovaniu. Ježiš svojimi slovami ponúkne hermeneutický kľúč k svojej budúcej misii…
Z Evanjelia podľa Lukáša (2,41-52):
(41) Ježišovi rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. (42) Keď mal dvanásť rokov, tiež išli, ako bývalo na sviatky zvykom. (43) A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali. (44) Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi. (45) No nenašli. Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali. (46) Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. (47) Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami. (48) Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a Matka mu povedala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ (49) On im odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (50) Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril. (51) Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný. A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci. (52) A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí.