V slovách, ktoré predchádzajú našej stati, autor povzbudzoval svojich adresátov k vernosti evanjeliu. Zdá sa, akoby nastávalo ochabovanie v prvotnej horlivosti medzi členmi komunity. Poukazuje na prípad tých, ktorí začali opúšťať ich spoločné zhromaždenia (10,25). Pripomína im ich prvotnú horlivosť, kedy neváhali strpieť protivenstvá a zdá sa, že kvôli svojmu rozhodnutiu nasledovať Krista si museli aj čo-to vytrpieť, dokonca prísť aj o svoj majetok (10,33-34). Tiež sa zdá, že toto ochabovanie bolo akoby späté s tým, že Kristov príchod nenastával hneď. Autor im teda pripomína, čo všetko boli schopní vytrpieť, čoho všetkého boli schopní sa vzdať vo svojej prvotnej horlivosti. Bolo by škoda, aby toto všetko vyšlo navnivoč. Pripomína im pravdu, že „ešte chvíľku, celkom krátku, a ten, ktorý má prísť, príde, nebude meškať,“ (10,37). A tak ešte pred tým, kým im vymenuje celý rad postáv z biblických dejín, aby poukázal na príklad ich viery, povzbudí ich týmito slovami: „My však nepatríme k tým, čo cúvajú na záhubu, ale k tým, čo veria, aby získali život,“ (10,39). …
Z Listu Hebrejom (11,8.11-12.17-19):
„S vierou poslúchol Abrahám, keď bol povolaný, aby šiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo; išiel a ani nevedel, kam ide.
Vierou aj neplodná Sára dostala napriek pokročilému veku silu počať potomka, lebo verila, že je verný ten, ktorý dal prisľúbenie. Preto aj z jedného, a to odumretého, vzišlo ich také množstvo, ako je hviezd na nebi a piesku na brehu mora, a ten sa nedá spočítať.
S vierou obetoval Abrahám Izáka, keď bol skúšaný, a jednorodeného obetoval ten, ktorý dostal prisľúbenia a ktorému bolo povedané: „Po Izákovi sa bude volať tvoje potomstvo.“ Usudzoval totiž, že Boh má moc aj z mŕtvych vzkriesiť. Preto ho dostal naspäť aj ako predobraz.“