Posledná kapitola Markovho evanjelia stavia pred exegétov a teológov nevšednú problematiku. Jej druhá časť (verše 9-20) je očividne neskorší dodatok. Slovami „Keď ráno v prvý deň týždňa vstal z mŕtvych„ sa začína akoby samostatné nové rozprávanie, ktoré je ťažko nadviazať na predchádzajúci text. Navyše tento úsek pôsobí ako nejaký súhrn v ktorom sú v krátkosti poskladané informácie z iných tradícii či evanjelií. Veľkú váhu pre tento pohľad pridávajú aj starobylé autoritatívne kódexy (napr. Vatikánsky a Sinajský), kde evanjelium končí veršom 8. Ak teda pôvodný text spisu končil na tomto mieste, znamenalo by to niekoľko ťažkostí. Ide hlavne o tieto: V evanjeliu vôbec nevystupuje vzkriesený Ježiš. Žien pri hrobe „sa zmocnila hrôza a strach“. Navyše je výslovne oznámené, že zo strachu ani nesplnili mladíkov príkaz, aby správu o Ježišovom vzkriesení oznámili učeníkom. Čo nám teda pôvodné zakončenie evanjelia chce povedať?
Úvodný verš evanjelia znie: „Začiatok evanjelia Ježiša Krista, Božieho Syna.“ (Mk 1,1) Slovo „začiatok“ sa pritom dá chápať na viacerých rovinách. Jednou z možností je za začiatok chápať celé evanjelium. Pôvodný záver tak potom úmyselne provokuje pokračovanie. Pokračovanie evanjelia. To však už nemá byť v čisto písomnej forme. Majú sa oňho postarať samotní čitatelia. Evanjelium pokračuje v nasledujúcich udalostiach až podnes. Oznam záhadného mladíka v bielom rúchu: „Vstal z mŕtvych. Niet ho tu. Hľa, miesto, kde ho uložili. Ale choďte a povedzte …“ (v. 6-7) i všetko čo mu predchádzalo, sa následne má dostať medzi ostatných. Zo štýlu Markovho evanjelia badáme, že písal pre náročného čitateľa. Jeho text treba čítať pozorne a veľmi nad ním rozmýšľať. Takýto prekvapujúci záver by tak určite do takého štýlu zapadal.
Motív strachu a hrôzy, ktorý sa zmocnil prvých svedkov prázdneho hrobu, sa v evanjeliu nevyskytuje prvý krát. Vyjadrujú ľudskú skúsenosť stretnutia s Božou mocou. Objavuje sa napríklad v udalostiach búrky na mori, Ježiša kráčajúceho po vode, či jeho premenenie na hore. Ženy takto prirodzene reagujú na niečo, čo nemožno ľudským rozumom a skúsenosťou pochopiť a rozumieť. Skutočnosť zmŕtvychvstania dodnes pre ľudí predstavuje niečo čo ich presahuje, čo nie je zo známeho sveta. Ak nevie niečo človek spracovať, či vysvetliť, jednou z častých reakcií je strach z neznámeho. Strach z niečoho, čo sa nedá ľudským jazykom popísať. Taký bol aj strach, ktorý umlčal ústa žien, ktoré sa prvýkrát konfrontovali s niečím, čo nikto nečakal, čo sa ešte nikdy nestalo.
pripravil: Lukáš Durkaj
ilustrácia: Perikopy Henricha II. (1002-1012)
Z Evanjelia podľa Marka (16,1-8):
Keď sa pominula sobota, Mária Magdaléna a Mária Jakubova i Salome nakúpili voňavé oleje a išli ho pomazať. V prvý deň týždňa, skoro ráno, po východe slnka, prišli k hrobu a hovorili si: „Kto nám odvalí kameň od vchodu do hrobu?“
Ale keď sa pozreli, videli, že kameň je odvalený; bol totiž veľmi veľký.
Keď vošli do hrobu, na pravej strane videli sedieť mladíka oblečeného do bieleho rúcha a stŕpli.
On sa im prihovoril: „Neľakajte sa! Hľadáte Ježiša Nazaretského, ktorý bol ukrižovaný. Vstal z mŕtvych. Niet ho tu. Hľa, miesto, kde ho uložili. Ale choďte a povedzte jeho učeníkom a Petrovi: ‚Ide pred vami do Galiley. Tam ho uvidíte, ako vám povedal.‘“
Vyšli a utekali od hrobu, lebo sa ich zmocnila hrôza a strach. A nepovedali nikomu nič, lebo sa báli.