Čo nám na Turíce o Duchu hovorí Pavol? Tohtoročná liturgia dáva možnosť zahĺbiť sa do teologicky hutného textu z 8. kapitoly listu Rimanom.
Jej predchádzajúci kontext nadväzuje na Pavlovu polemiku ohľadom platnosti židovského zákona pre život kresťana. Zjavne tým reaguje na v tej dobe silné názorové prúdy tkzv. „židokresťanov“, ktorí podmieňovali prijatie Krista prijatím viery a praxe vyvoleného národa. Ako novú alternatívu k písanej Tóre tu Pavol ponúka Ducha Svätého. Nie žeby Pavol Mojžišov zákon zavrhoval. Určite nie. Veď z neho cituje a nadväzuje naň. A dodnes je navyše platnou súčasťou aj kresťanskej Biblie. Apoštol tu ale pripomína, že jeho úzka zameranosť na konkrétne etnikum nemusí byť absolútne kompatibilná pre konvertitov z iného kultúrneho okruhu. Ako náhradu v jeho paternalistickej funkcii však vidí v novozákonnej verzii slobodného a pritom správneho konania, ktorú vzbudzuje pôsobenie Ježišovho Ducha. Ten sa v neskoršej vykladačskej tradícii stotožňuje s vieroučným konceptom Ducha Svätého.
Z listu Rimanom (Rim 8, 8-17):
Bratia, tí, čo žijú telesne, nemôžu sa páčiť Bohu.
Lenže vy nežijete telesne, ale duchovne, pravda, ak vo vás prebýva Boží Duch. Lebo kto nemá Kristovho Ducha, ten nie je jeho. Ale ak je vo vás Kristus, telo je síce pre hriech mŕtve, no duch je život pre spravodlivosť. A keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás.
A tak, bratia, sme dlžníkmi, ale nie telu, aby sme museli žiť podľa tela. Lebo ak budete žiť podľa tela, zomriete. Ale ak Duchom umŕtvujete skutky tela, budete žiť. Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi. Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba, Otče!“ Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti. Ale ak sme deti, sme aj dedičia: Boží dedičia a Kristovi spoludedičia; pravda, ak s ním trpíme, aby sme s ním boli aj oslávení.