Na Prvú adventnú nedeľu v liturgickom roku C, ktorou v Rímskokatolíckej cirkvi začíname nový liturgický rok, čítame v druhom čítaní úryvok z prvého spisu Nového zákona. Prvý list Solúnčanom je totiž pravdepodobne najstarším novozákonným textom. Ďalšou charakteristikou tohto listu je, že sa prezentuje ako list nie jedného autora, Pavla, ale spolu s ním aj Silvána a Timoteja, čo sa prejavuje viackrát použitím plurálu prvej osoby „my“. Môžeme to vidieť aj v dnešnom úryvku.
Celý úryvok je zaradený do kontextu slov autorov, ale najmä samotného Pavla (pozri v. 5), v ktorých odkrývajú čosi zo svojho vnútorného sveta. Odhaľujú svojim adresátom, a tak zároveň aj nám, silné nutkanie, ktoré vo svojom vnútri prežívali vo vzťahu k viere mladej cirkvi v Solúne. Tak veľmi túžili poznať stav, v akom sa nachádzala viera členov tohto spoločenstva, že sa tu dokonca dvakrát opakuje: „keď sme/som to už nemohol(i) vydržať.“ (3,1.5) Táto veľká vnútorná túžba viedla k vyslaniu Timoteja do miestnej cirkvi, aby zistil, ako sú na tom Solúnčania s vierou po prijatí evanjelia a po prvotnom zápale. Timotej prináša správy o dobrej kondícii ich viery, čomu sa Pavol a Silván veľmi tešia a ako vidíme z riadkov dnešného úryvku želaním rozhojnenia lásky ich povzbudzujú. Prijatie a zveľaďovanie evanjelia Ježiša Krista sa teda má prejavovať v rozhojnení lásky medzi členmi komunity. A nielen to. Táto ich láska má presahovať hranice spoločenstva: „Pán nech zveľadí a rozhojní vašu lásku navzájom i voči všetkým.“ (3,12)

Z Prvého listu Solúnčanom (3,12–4,2):
(12) A Pán nech zveľadí a rozhojní vašu lásku navzájom i voči všetkým tak, ako ju my máme voči vám. (13) Nech posilní vaše srdcia, aby ste boli bez úhony vo svätosti pred Bohom a naším Otcom, keď príde náš Pán Ježiš so všetkými svojimi svätými. Amen.
(1) Napokon vás teda, bratia, prosíme a napomíname v Pánu Ježišovi, aby ste čoraz viac rástli v tom, čo ste od nás prijali: ako máte žiť a páčiť sa Bohu, ako aj žijete. (2) Veď viete, aké príkazy sme vám dali z moci Pána Ježiša.