Srdce a ústa v súzvuku
Na 1. pôstnu nedeľu počúvame úryvok z Listu Rimanom, ktorý upriamuje našu pozornosť na jedno z najstarších kresťanských vyznaní viery.
Úryvok, ktorý v túto nedeľu počúvame je súčasťou Pavlovej argumentácie o ospravedlnení z viery v Ježiša a nie zo skutkov podľa Mojžišovho zákona. V predošlých veršoch poukazuje na snahu izraelského národa získať spravodlivosť pred Bohom na základe vlastnej snahy cez dodržiavanie príkazov Zákona. Proti tomuto presvedčeniu ukazuje, že spravodlivosť pred Bohom pre človeka získal Ježiš, ktorý je Kristus, teda prisľúbený a očakávaný Mesiáš. A teda jednotlivec získava spravodlivosť pred Bohom vierou v Ježiša.
Pavol pri svojej argumentácii zaujímavým spôsobom používa výroky zo samotného Zákona a z prorokov, teda zo Svätého písma. V bezprostrednom kontexte našej state (v. 5) na potvrdenie toho, že Izrael vkladal nádeje do poslušnosti Zákonu, cituje Lv 18,5: „Kto ich bude plniť, bude z nich žiť.“ Z predchádzajúceho verša (Lv 18,4) je zjavné, že to, čo treba plniť sú ustanovenia a predpisy, ktoré dal Boh Mojžišovi. Na potvrdenie spravodlivosti z viery tiež cituje zo Zákona, teda z Tóry, avšak už z Knihy Deuteronómium. Kombinuje tu úvod z Dt 9,4: „Nehovor si v srdci“ s odkazmi na Dt 30,11-14, kde Mojžiš hovorí: „Veď tento príkaz, ktorý ti dnes dávam, nie je pre teba vysoký ani ďaleký; nie je v nebesách, aby si mohol vravieť: Ktože vystúpi za nás do neba a kto nám ho znesie a dá nám ho počuť, aby sme ho plnili? Ani za morom nie je, aby si sa nevyhováral a nepovedal: Ktože prejde za nás cez more a kto nám ho prinesie, aby sme ho mohli počuť a zachovať?! Naopak, veľmi blízko je toto slovo; (je) v tvojich ústach, v tvojom srdci, aby si ho uskutočnil.“ V kontexte Deuteronómia tieto slová tiež odkazujú na príkazy, ktoré Boh dal Mojžišovi, a ktoré sú zapísané v samotnej knihe Deuteronómium. Pavol ich však cituje, aby im dal nový význam. On vidí v nich odkaz na Krista: „«Nehovor vo svojom srdci: Kto vystúpi do neba?», totiž priviesť dolu Krista; alebo: «Kto zostúpi do priepasti?», totiž vyviesť Krista spomedzi mŕtvych.“ (Rim 10,6-7)
V odkaze na stať z Dt 30 pokračuje aj úvod state, ktorú dnes čítame. Vzhľadom na kontext, o ktorom sme práve hovorili, je nám jasnejšie, že to slovo, ktoré je človeku blízko, ktoré je v jeho ústach a v jeho srdci, je sám Kristus. Pavol ho tu identifikuje ako „slovo viery, ktoré hlásame“ (v. 8b). Pavol tak dáva nový význam výrazu „slovo“. Kým v Deuteronómiu sa ním mysleli príkazy Mojžišovho zákona, Pavol ho identifikuje s Ježišom. Nie je to teda už slovo, ktoré treba zachovať, ale je to Slovo (Ježiš Kristus), v ktoré treba uveriť. Ježiš je totiž ten, kto naplnil Zákon, a preto v ňom všetci získavajú spravodlivosť pred Bohom, ako aj Pavol v predošlých veršoch potvrdzuje: „Veď cieľom zákona je Kristus, aby spravodlivosť dosiahol každý, kto verí.“ (Rim 10,4)
Pavol potom v našom úryvku pravdepodobne cituje starokresťanské, možno aj krstné, vyznanie viery: „Ježiš je Pán!“ (v. 9) Toto vyznanie v sebe obsahuje vieru, že Ježiš je Bohom vzkriesený z mŕtvych. Na to Pavol dával dôraz, ako sme videli, aj vo svojej interpretácii Dt 30,11-14. Odkaz na ústa a srdce vyjadruje súzvuk vyznania a viery. Nestačí len prázdne vyznanie ústami; ono musí byť v súlade s hlbokým vnútorným presvedčením. Iba tak sa toto vyznanie môže spájať so spásou. Spásu izraelský ľud očakával od svojho Boha. Preto vyznaním „Ježiš je Pán!“ sa vyjadruje, že toto očakávanie sa naplnilo v Ježišovi. Zároveň titul „Pán“, ktorý bol rezervovaný pre Boha Izraela je teraz prenesený na Ježiša. To dobre vidno aj v poslednej vete z dnešného čítania, ktorá je ďalším citátom zo Svätého písma, tentokrát z prorokov: „Každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude spasený.“ (Joel 3,5) Pánovo meno odkazuje na samotnú osobu Pána, teda Boha a pôvodný kontext Knihy proroka Joela má na mysli posvätné Božie meno. Pavol teda aj tu aplikuje toto vzývanie Božieho mena na Ježiša.
V dnešnom úryvku teda znovu môžeme vidieť ako Pavol dobre pozná Písma a ako ich používa vo svojej interpretácii. Pri pohľade na to, ako sa robí exegéza dnes, sa môže Pavlova argumentácia zdať zvláštna, avšak nijako zvláštne neodbieha od súdobých spôsobov interpretácie. Kľúčom k pochopeniu biblických textov je pre neho osoba Ježiša Krista – princíp, ktorý si s ním osvojila celá Cirkev.
(Matúš Imrich)
Z Listu Rimanom (10,8-13):
(8) [Bratia,] čo hovorí [Písmo]? „Blízko teba je slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci;“ totiž slovo viery, ktoré hlásame. (9) Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: „Ježiš je Pán!“ a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. (10) Lebo srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spásu. (11) Veď Písmo hovorí: „Nik, kto v neho verí, nebude zahanbený.“ (12) Niet rozdielu medzi Židom a Grékom, lebo ten istý je Pán všetkých, bohatý pre všetkých, ktorí ho vzývajú: (13) Lebo každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude spasený.