Božie prisľúbenia obsahujú viac, než sa na prvý pohľad zdá

Druhé čítanie z Listu Hebrejom (11,1-2.8-19) na 19. nedeľu v Cezročnom období vyzdvihuje príklad viery Abraháma.

Komunita, na ktorú sa autor listu obracia, zažívala isté sklamania v prežívaní svojej viery. Niektorí jej členovia ochabovali v prvotnej horlivosti a začali opúšťať spoločné zhromaždenia (10,25). Zdá sa, že toto ochabovanie bolo spôsobené aj ich sklamaním, že Kristov príchod nenastával hneď. Autor im teda pripomína, čo všetko boli schopní vytrpieť, čoho všetkého boli schopní sa vzdať vo svojej prvotnej horlivosti. Bolo by škoda, aby toto všetko vyšlo navnivoč. Zároveň ich aj potvrdzuje, že „ten, ktorý má prísť, príde, nebude meškať.“ (10,37) A tak ešte predtým, ako poukáže na príklad viery celého radu postáv z biblických dejín, povzbudí ich týmito slovami: „My však nepatríme k tým, čo cúvajú na záhubu, ale k tým, čo veria, aby získali život,“ (10,39).

Tento verš na jednej strane uzatvára predošlé napomenutia a povzbudenia a na strane druhej pripravuje na to, čo bude nasledovať. Na povzbudenie k zachovaniu vernosti, teda k vytrvalosti vo viere, autor vymenuje množstvo príkladov osôb, ktoré jeho poslucháči dobre poznajú z textov, ktoré dnes poznáme ako Starý zákon. Avšak autor spomína aj Henocha, o ktorom existuje samostatný, rozsiahly spis, ale ten sa pri formovaní kánonu Biblie doň nedostal. Pri jednotlivých osobách sa vyzdvihuje to, že uverili Bohu a jeho prísľubu, ktorého naplnenie v danom momente ešte nemohli vidieť ani predpokladať.

Z tohto rozsiahleho zoznamu postáv si dnešná liturgia vyberá predovšetkým Abraháma. Najprv, sa vyzdvihuje, že Abrahám uveril, že dostane dedičstvo, teda zasľúbenú zem. Autor poukazuje na to, že jeho viera sa prejavila v konkrétnom konaní: pohnutý Bohom sa vydal na cestu bez toho, aby vedel kam ide.

Podľa všetkých slovenských prekladov sa zdá, že ďalej sa vyzdvihuje aj viera Sáry: „Vierou aj neplodná Sára dostala napriek pokročilému veku silu počať potomka, lebo verila, že je verný ten, ktorý dal prisľúbenie.“ (11,11) Grécky text tu nie je úplne jasný a spôsoboval ťažkosti prekladateľom a vykladačom textu od najstarších čias. Najpravdepodobnejšie však by sa verš mal rozumieť v nasledujúcom zmysle: „Vierou,  tiež spolu so Sárou, dostal napriek pokročilému veku silu počať potomka (doslova „zasiať semeno“), lebo veril, že je verný ten, ktorý dal prisľúbenie.“ Takéto chápanie zodpovedá kontextu, ktorý hovorí o viere Abraháma. Takéto chápanie tiež lepšie zodpovedá biblickému príbehu, v ktorom je oznámenie narodenia Izáka Sáre na smiech a nezdá sa, že by sa v ňom vyzdvihovala jej viera. Verš tak pokračuje v poukazovaní na vieru Abraháma, zároveň sa však dáva do pozornosti aj Sárina spoluúčasť.

Aj v ďalších veršoch sa dáva do popredia Abrahámova viera, tentoraz pri obetovaní jeho syna Izáka. Autor zdôrazňuje to, že napriek tomu, že bol Izák Abrahámov jednorodený, Abrahám bol schopný pristúpiť k jeho obete a zároveň stále veriť v Boží prísľub veľkého potomstva. Prekvapujúce je to, že autor vysvetľuje túto Abrahámovu vieru tým, že veril v Božiu moc kriesiť mŕtvych, a že prinavrátenie Izáka Abrahámovi bolo toho predobrazom. Podobne už v duchu kresťanského pohľadu na večný život autor interpretuje aj už spomínanú vieru Abraháma a jeho potomstva v to, že dostanú prisľúbenú zem: „Všetci títo umierali vo viere, aj keď nedosiahli to, čo bolo prisľúbené, ale z diaľky to videli a pozdravovali; a vyznávali, že sú na zemi iba cudzincami a pútnikmi. A keď takto hovoria, naznačujú, že hľadajú vlasť. Veď keby boli mali na mysli tú, z ktorej vyšli, mali dosť času vrátiť sa. Ale oni túžia po lepšej, to jest po nebeskej.“ (11,13-16)

Tieto verše prezrádzajú, že autor listu bol presvedčený, že Božie prisľúbenia Abrahámovi a jeho potomstvu boli v skutočnosti oveľa väčšie, než by sa na prvý pohľad zdalo: prísľub zeme, bol v skutočnosti prísľub nebeskej vlasti, prísľub potomstva nebol prísľubom veľkej biologickej rodiny, ale rodiny veriacich a prinavrátenie Izáka pri jeho obetovaní, bol predobrazom Kristovho a nášho vzkriesenia.

A k takejto viere chce autor povzbudiť aj svojich adresátov, aby odolali pokušeniam zanechať  vernosť evanjeliu a spoločenstvo, a aby naďalej dôverovali Pánovým prisľúbeniam, ktoré sú väčšie, než sa na prvý pohľad môže zdať, a ktoré nájdu svoje konečné naplnenie v živote v nebeskej vlasti.

Matúš Imrich

Použitá literatúra:
Attridge, H. W. – Koester, H., The Epistle to the Hebrews: a commentary on the Epistle to the Hebrews (Hermeneia; Philadelphia, PA 1989)
Ellingworth, P., The Epistle to the Hebrews: a commentary on the Greek text (NIGTC; Grand Rapids, MI 1993)

Toto zamyslenie na blogu Denníka Postoj
Zamyslenie k evanjeliu tejto nedele nájdete tu.