Pred dvoma týždňami sme začali 9. kapitolou z Listu Rimanom jeden väčší oddiel, o ktorom sme už vtedy povedali, že sa tiahne až do konca 11. kapitoly. A práve tu sa dnes nachádzame, v samom závere celej rozpravy. Liturgia teda nepredostiera detaily, ale len niektoré body Pavlovho vysvetľovania toho, ako je možné, že Izraeliti húfne neprijali Krista.
Zdá sa, že podstata jeho vysvetlenia leží v tom, že sa tak stalo, aby vznikla príležitosť pre všetkých ostatných zo všetkých národov. Ak by sa totiž celý Izrael hneď primkol ku Kristovi, potreba ohlasovania aj pohanom by sa nejavila tak jasne, ako sa to ukázalo najmä v Pavlovej misii. Nevera Izraela otvorila cestu viere pohanov. Tak sa zároveň prejavilo Božie milosrdenstvo, pretože pohania si spásu nijako nemohli nárokovať, keďže podľa starozákonných textov nemali taký výnimočný vzťah s Bohom ako Izrael. Taktiež nepoznali a neplnili príkazy Zákona, ktoré boli dané Izraelitom, a ktoré mali garantovať život. Boh tak urobil z vlastného rozhodnutia a veľkorysosti jeho lásky k všetkým ľuďom, ako to už predsa len niektoré texty Starého zákona predpovedali: „Prídem zhromaždiť všetky národy a všetky reči; prídu a uvidia moju slávu,“ (Iz 66,18). …
Z Listu Rimanom (11,33-36):
(33) Aká hĺbka Božieho bohatstva, múdrosti a vedomosti! Aké nepochopiteľné sú jeho súdy a nevyspytateľné jeho cesty! (34) Veď kto poznal Pánovo zmýšľanie? Alebo kto bol jeho radcom? (35) A kto mu dal niečo prvý, aby mu bolo treba vrátiť? (36) Lebo od neho, skrze neho a pre neho je všetko. Jemu sláva naveky. Amen.