Koho Boh miluje, toho tresce?
Na 21. nedeľu v Cezročnom období počúvame stať znova z Listu Hebrejom (12,5-7.11-13), v ktorej autor rozvíja metaforu Boha ako otca.
V predchádzajúcich týždňoch sme z Listu Hebrejom počúvali, ako autor povzbudzoval svojich adresátov k viere a dôvere v Boha tým, že im predstavoval príklad viery biblických postáv a nakoniec aj samotného Ježiša. Dnešný úryvok z tohto listu nadväzuje na tieto stati a podáva vysvetlenie, prečo aj tomu, kto uveril Bohu sa v živote stávajú náročné veci. Uveriť Bohu totiž neznamená nemať už žiadnu ťažkosť v živote, ako to bolo vidno práve v živote spomínaných biblických príkladov viery.
Autor tu buduje na silnom biblickom obraze Boha ako otca. Pritom doslovne cituje úryvok z Knihy prísloví, ktorý v slovenskom katolíckom preklade znie takto: „Nevzpieraj sa, syn môj, keď ťa cúdi Pán a nech ťa neomŕza jeho karhanie, lebo Pán karhá toho, koho miluje, ako otec syna, ktorého má rád.“ (Prís 3,11-12) V gréckom texte majú oba úryvky (teda v Knihe prísloví a v Liste Hebrejom) zhodné znenie, avšak na príklade našich prekladov vidíme, že grécky text dovoľuje viacero spôsobov prekladu jeho jednotlivých, kľúčových slov. Bez toho, aby som sa zbytočne a zložito rozširoval o možnom význame jednotlivých gréckych výrazov a o nekonštantnom prekladaní tých istých výrazov, len krátko spomeniem, že, napríklad, slovíčko „karhať“ v slovenskom preklade úryvku z Listu Hebrejom by sme mohli nahradiť napríklad výrazom „prísne napomínať“, slovo „trestať“ zas slovom „vychovávať“. Slovo preložené ako „šľahať“ má svoj pôvod v doslovnom význame „šľahať bičom“, ale často sa v kontextoch o výchove podobných nášmu používal v prenesenom význame v zmysle „trestať s cieľom nápravy“. Mohli by sme tak dostať znenie: „Syn môj, nepohŕdaj Pánovou výchovou, ani neklesaj, keď ťa on prísne napomína. Lebo koho Pán miluje, toho vychováva, a napráva každého, koho prijíma za syna.“ Autor pritom vzápätí pripomína ľudskú skúsenosť výchovy, že aj každý otec svojho syna vychováva (v našom preklade: „Ktorého syna by otec nekarhal?“) a že deťom sa nie vždy spôsob výchovy páči, avšak v dospelom veku vedia pochopiť konanie svojich rodičov a často ho aj oceniť, lebo už vedia aké dobro im prinieslo.
Pointa je teda v tom, že autor chce predstaviť Boha ako dobrého otca, ktorý svojich synov a dcéry vychováva. Držať sa prekladu: „Koho Pán miluje, toho tresce“, môže spôsobovať nedorozumenia. Z kontextu metafory otcovskej výchovy je však zrejmé, že sa tým chce povedať to, že ak aj Pán Boh dopustí v živote človeka niečo, čo sa môže vnímať ako trest, ide vždy a len o trest výchovný a nikdy nie o bezúčelný dôsledok vyliatia Božieho hnevu. Autor to aj vysvetľuje poznámkou: „Je na vašu nápravu (doslova „dobrú výchovu“), čo znášate“.
Autor listu sa teda takto snaží svojich adresátov povzbudiť, aby neochabovali vo viere a v dôvere v Boha, jeho dobrotu a starostlivosť, aj napriek tomu, že musia znášať isté ťažkosti. Chce im pomôcť vnímať ich ako súčasť Božej výchovy, ktorá sa síce v prítomnom momente môže zdať nepochopiteľná, avšak vzhľadom na charakter Božej dobroty, nemôže byť nikdy zameraná na uškodenie človeku. Bolo by veľmi čudným a iste aj autorom nechceným záverom, ak by niekto, aj na základe istého prekladu, chcel z textu usudzovať, že Boh má akúsi zvláštnu záľubu v spôsobovaní utrpenia tým, ktorí ho milujú, či dokonca myslieť si, že čím viac niekto trpí, tým viac je to znak Božej lásky k tomuto človeku. Autor chce povedať, že prejavom Božej lásky voči človeku je jeho starostlivosť oň. Boh človeka sprevádza a vychováva ho na jeho ceste života. Jednotlivým etapám výchovy nemusí vždy človek v prítomnom čase rozumieť, avšak dôvera v Božiu dobrotu mu pomôže časy ťažkostí prekonať a neodvracať sa v nich Bohu chrbtom.
Matúš Imrich
Z Listu Hebrejom (12,5-7.11-13):
(5) A zabudli ste na povzbudenie, ktoré sa vám prihovára ako synom: „Syn môj, nepohŕdaj Pánovou výchovou, ani neklesaj, keď ťa on karhá. (6) Lebo koho Pán miluje, toho tresce, a šľahá každého, koho prijíma za syna.“ (7) Je na vašu nápravu, čo znášate. Boh s vami zaobchádza ako so synmi. A ktorého syna by otec nekarhal?
(11) Pravda, každá výchova v prítomnosti sa nezdá radostná, ale krušná; neskôr však prináša upokojujúce ovocie spravodlivosti tým, ktorých ona vycvičila. (12) Preto vzpružte ochabnuté ruky a podlomené kolená! (13) A vaše nohy nech kráčajú rovno, aby sa to, čo je chromé, nevykĺbilo, ale skôr aby sa uzdravilo.