Dnešnému krátkemu úryvku predchádza pár veršov, ktoré povzbudzujú k poslušnosti voči svetským autoritám (13,1-7). Treba si úprimne povedať, že tieto Pavlove slová nechávajú jeho čitateľov trošku v pomykove. Napríklad hovorí: „Lebo vladárov sa nemusí báť ten, kto robí dobre, ale ten, kto robí zle. Chceš sa nebáť moci? Rob dobre a dostaneš od nej pochvalu,“ (13,3). O tom, že vlády neodmeňujú len tých, čo robia dobre, ba dokonca, že práve tí sa dostanú do ťažkostí, sme sa mohli presvedčiť aj v našej bezprostrednej, a tiež aj v nie tak dávnej minulosti. Na záver tejto časti Pavol ešte vyzýva k napĺňaniu spoločenských záväzkov, dlhov: „komu daň, tomu daň, …, komu česť, tomu česť,“ (13,7b).
Reč o dlhu k autoritám Pavlovi slúži ako prechod k hlbšej téme: k dlhu, ktorý charakterizuje kresťanskú vieru. V podstate opakuje tú istú myšlienku, ktorú už povedal vo v. 7a: „Dávajte každému, čo ste dlžní“. Vo v. 8a však používa opačnú formuláciu: „Nebuďte nikomu nič dlžní“. Kým v predchádzajúcej stati bola reč o daniach a cti, túto novú reč o dlhoch charakterizuje jedna dôležitá výnimka: „okrem toho, aby ste sa navzájom milovali“ (v. 8b). Na jednej strane sa myšlienka dlhu lásky môže zdať neprimeraná. V láske predsa neexistuje logika a motivácia dlhu a jeho splácania. Pravá láska miluje, lebo miluje, a nie preto, že by bola niekomu niečo dlžná. Najlepšie to ukazuje láska Boha k človeku. …
Z Listu Rimanom (13,8-10):
(8) Nebuďte nikomu nič dlžní, okrem toho, aby ste sa navzájom milovali: veď kto miluje blížneho, vyplnil zákon. (9) Lebo: Nescudzoložíš! Nezabiješ! Nepokradneš! Nepožiadaš! a ktorékoľvek iné prikázanie je zahrnuté v tomto slove: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! (10) Láska nerobí zle blížnemu; teda naplnením zákona je láska.