S nedeľným druhým čítaním z Pavlovho Listu Filipanom vstupujeme do záverečnej časti listu. Pavol na záver dáva najmä povzbudenia, aj keď ako kontrast k nim poukazuje aj na zlý príklad niektorých členov cirkvi (pozri 3,18-19).
Môže sa nám zdať zvláštne ako Pavol priamo seba dáva za príklad. Takúto rétoriku dnes počujeme veľmi zriedka, a ak aj áno, stáva sa veľmi podozrivou. Môžeme tu mať však na pamäti, že Pavol je v situácii väzňa a cíti sa byť blízko smrti, ako sme počúvali pred dvoma týždňami z úvodu listu: „Kristus bude oslávený v mojom tele, či už životom, alebo smrťou. Veď pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk. … Túžim zomrieť a byť s Kristom…“ (1,20c-21.23b). Z mnohých pasáží listu cítiť ako Pavol, v takomto rozpoložení, ako človek, ktorý má pred očami blízky odchod z tohto sveta, poukazuje na to, čo je podstatné, ako hovoria aj záverečné slová z čítania znovu spred dvoch týždňov: „Len žite tak, aby to zodpovedalo Kristovmu evanjeliu,“ (1,27). Toto má byť kritériom pre kresťana pri všetkom, čo robí. …
Z Listu Filipanom (4,6-9):
(6) „O nič nebuďte ustarostení. Ale vo všetkom modlitbou, prosbou a so vzdávaním vďaky prednášajte svoje žiadosti Bohu. (7) A Boží pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi. (8) Napokon, bratia, myslite na všetko, čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, čo je čnostné a chválitebné! (9) Robte to, čo ste sa naučili, prijali, počuli a videli na mne! A Boh pokoja bude s vami.“