Znova sa vraciame k téme Ježišovho kňazstva v porovnaní s kňazstvom starozákonným. Presnejšie povedané v dnešnej stati sa zameranie prenáša viac na aspekt obety, avšak aj ten úzko súvisí so službou kňaza. Dnešné verše sú zároveň aj záverom širšieho celku, ktorý začal už v 7. kapitole.
Dnešné úvodné dva verše sú postavené na sérii kontrastov. Uchopenie toho prvého nám katolícky preklad žiaľ neumožňuje (rovnako tak Botekov; Roháčkov, evanjelický a ekumenický už áno). Text v 11. verši doslova hovorí: „každý kňaz stojí denne v službe…“ Tento postoj stojaceho kňaza pri obete je v kontraste s postojom sediaceho Krista po Božej pravici v nasledujúcom verši. Kňaz v stoji naznačuje neukončenie obiet a potrebu ich neustáleho opakovania. Kristus naproti tomu je už sediaci, pretože svoju „liturgickú“ službu ukončil vykonaním jedinej obety.
Ďalší kontrast je práve vo frekvencii prinášania obiet. Kým starozákonné obety musia byť neustále opakové, Ježišova stačí len jedna raz navždy a už nemusí byť opakovaná – a vlastne ani nemôže, pretože je dokonalá. Ešte jeden kontrast je v účinnosti obiet. Kým podľa autora listu nevyhnutnosť opakovania starozákonných obiet dokazuje ich neúčinnosť, Ježišova obeta už skutočne dosahuje ambíciu tých predošlých – odpustenie hriechov – čo potvrdzuje to, že je len jedna a nemusí byť viac opakovaná.
Z Listu Hebrejom (10,11-14.18):
(11) Každý kňaz koná denne bohoslužbu a veľa ráz prináša tie isté obety, ktoré nikdy nemôžu odstrániť hriechy. (12) No tento priniesol jedinú obetu za hriechy a navždy zasadol po pravici Boha. (13) A teraz už čaká, kým mu nebudú jeho nepriatelia položení ako podnožka pod nohy. (14) Lebo jedinou obetou navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú. (18) A kde sú ony odpustené, tam už niet obety za hriech.