Pri čítaní tohto textu by sme mali vždy spozornieť, ba priam by nás mala napĺňať až bázeň. Zaznieva tu totiž jedno z najstarších vyznaní kresťanskej viery vôbec. Počúvame ho vo veršoch 3-7. Pavol tu Korinťanom pripomína, že im odovzdal to, čo sám prijal. To je veľmi dôležité tvrdenie. Pavol sa tak sám zaradzuje ako ohnivko do reťaze ohlasovania. Hoci na inom mieste vo svojich listoch sa odvoláva na nadprirodzený charakter jeho prijatia evanjelia, ktoré potom ohlasoval ďalej (Gal 1,11-12), tu sa zaradzuje do prirodzeného procesu prijímania a odovzdávania evanjelia. Odovzdáva ďalej to, čo aj on sám prijal. On nie je na počiatku odovzdávania viery, ale aj jemu bola ohlásená. Takéto vyjadrenie má blízko k inému miestu v jeho listoch, kde potvrdzuje: „viera je z počutia“ (Rim 10,17), teda z ohlasovania a prijatia ohlasovania. …
Z Prvého listu Korinťanom (15,1-11):
(1) Bratia, pripomínam vám evanjelium, ktoré som vám hlásal a vy ste ho prijali, zotrvávate v ňom (2) a prostredníctvom neho dosahujete spásu, ak sa ho držíte tak, ako som vám ho hlásal, ibaže by ste boli nadarmo uverili. (3) Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; (4) že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, (5) že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim. (6) Potom sa zjavil viac ako päťsto bratom naraz; väčšina z nich žije doteraz, niektorí už zosnuli. (7) Potom sa zjavil Jakubovi a potom všetkým apoštolom (8) a poslednému zo všetkých, ako nedochôdčaťu, zjavil sa aj mne. (9) Veď ja som najmenší z apoštolov. Ba nie som hoden volať sa apoštolom, lebo som prenasledoval Božiu cirkev. (10) Ale z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna. Veď som pracoval viac ako oni všetci, vlastne ani nie ja, ale Božia milosť so mnou. (11) Teda či už ja alebo oni takto hlásame a vy ste tak uverili.