Dnešný text je súčasťou podrobnej rozpravy o Ježišovom kňazstve. Na jeho objasnenie sa používa aj porovnávanie s kňazstvom starozákonným. List Hebrejom na jednej strane ukazuje, že starozákonné kňazstvo nachádza svoje naplnenie v Ježišovi, no na strane druhej objasňuje, že Ježišovo kňazstvo je iné než to starozákonné. V slovách, ktoré čítame dnes vystupuje do popredia Ježišovo človečenstvo, ktoré tiež zohráva svoju úlohu pri téme jeho kňazstva. Text zdôrazňuje Ježišov pozemský život (v gréčtine doslovne „dni tela/telesné dni“), silne ľudské aspekty sprevádzajúce jeho modlitbu a kontext smrti a utrpenia. Ježiš sám sa modlil k Bohu, ktorý je charakterizovaný ako ten, ktorý má moc oslobodiť od smrti. Boh je teda predstavený ako ten, ktorý má moc aj nad tým, pred čím má človek najväčší strach, pretože najviac ohrozuje jeho samotnú existenciu. Ježiš sa modlí so silným výkrikom a slzami. Niektorí vidia v týchto slovách aj odkaz na Ježišovu modlitbu v Getsemanskej záhrade. Silné výkriky a slzy v opisoch Ježišových chvíľ v Getsemanskej záhrade nenájdeme a ťažko je v tomto kontexte rozumieť aj vyjadreniu, že bol Ježiš vyslyšaný, keď sa modlil k tomu, ktorý mal moc ho vyslobodiť od smrti.

Celý text zamyslenia nájdete tu
Zamyslenie k evanjeliu tejto nedele nájdete tu

Z Listu Hebrejom (5,7-9):

(7) On v dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti; a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť. (8) A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti; (9) a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú.