Na Kvetnú nedeľu, keď rozjímane o Pánovom umučení, počúvame v liturgii sv. omše nádherný hymnus o Kristovi z Listu Filipanom (2,6-11).
Je ľahké vypozorovať, že hymnus má dve základné časti: v prvej sa hovorí o Ježišovom ponížení (2,6-8) a v tej druhej o jeho povýšení (2,9-11). Bohatosť tohto textu by si zaslúžila rozsah, na ktorý tu teraz nie je priestor, preto sa dnes pristavím len pri jeho prvej časti.
Na úvod chcem čitateľa upozorniť, že hoci sa hymnus do veľkej miery zaoberá Ježišovým božstvom a človečenstvom, nejde tu o traktát z učebnice modernej katolíckej kristológie a rovnako takú ambíciu nemá ani tento minikomentár. Budem sa snažiť zľahka komentovať text bez toho, aby som chcel byť striktne dogmaticky presným.
V centre prvej časti hymnu je Ježišova poníženosť a predstavuje sa postupne v jednotlivých krokoch, či stupňoch. Zdôrazňuje sa jeho ľudský aspekt. Vzal na seba ľudskú formu/podobu, hoci existuje v skutočnosti vo forme božskej. Samozrejme použitie slova „forma“ či „podoba“ na božskú sféru je veľmi problematické a spôsobuje exegétom ale aj prekladateľom veľké ťažkosti. Náš preklad „prirodzenosť“ je už istou dogmatickou projekciou. …
Z Listu Filipanom (2,6-11):
(6) On [Ježiš Kristus], hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, (7) ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. (8) Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. (9) Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, (10) aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí (11) a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca.