Pavol sa v dnešnom úryvku hrá s významom gréckeho slova πνεῦμα [pneuma], „duch“. Na jednej strane ho používa v zmysle „mať istú mentalitu“, konkrétne mentalitu otroctva (v. 15) a na strane druhej na označenie priameho Božieho pôsobenia, či jeho prítomnosti v človeku: „Duch adoptívneho synovstva“. Veriacemu, ktorý dáva Božiemu Duchu v živote priestor a je ochotný nechať sa ním viesť, je cudzia mentalita otroctva voči božstvu, ktorá je spojená so strachom z neho. Boží Duch nevzbudzuje v človeku strach z Boha. Je pravda, že Pavol na iných miestach vo svojich listoch používa termín δοῦλος [dulos], „otrok/sluha“ aj pre veriacich, ale je to vždy v spojení s označením vzkrieseného Krista ako Pána a vyjadruje sa tak úroveň vzťahov. Boží Duch nielen vzbudzuje vo veriacich mentalitu adoptívneho synovstva, ale skutočne ich adoptívnymi synmi robí.
Koncept adoptívneho synovstva v Starom zákone nenájdeme. Tam nachádzame vyvolenie – Boh si volí národ. V starozákonných textoch síce nájdeme vyjadrenia ako napríklad: „Keď bol Izrael mladý, miloval som ho a z Egypta som povolal svojho syna.“ (Oz 11,1) Takéto texty s témou synovstva sa však, rovnako ako tie s témou vyvolenia, týkajú celého národa a nie jednotlivca, a tak koncept synovstva je v nich skôr iba metaforou. …
Z Listu Rimanom (8,14-18):
(14) Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi. (15) Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba, Otče!“ (16) Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti. (17) Ale ak sme deti, sme aj dedičia: Boží dedičia a Kristovi spoludedičia; pravda, ak s ním trpíme, aby sme s ním boli aj oslávení.