Druhé čítanie na Kvetnú nedeľu patrí každý rok tomu istému úryvku z Pavlovho listu Filipanom. Konkrétne ide o kristologický hymnus z jeho druhej kapitoly. O jeho blízkom kontexte v rámci listu som už písal tu. Takisto si môžete prečítať aj pohľad naň od môjho kolegu Matúša Imricha. Teraz teda predstavím niekoľko vlastných myšlienok.
Z listu Filipanom (2, 6-11):
Ježiš Kristus, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.
Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca.