V našej veľkonočnej nedeľnej púti naprieč Apokalypsou sme skákali od prvého zjavenia (1, 9-11a. 12-13. 17-19) ku nebeskej liturgii, ktorej centrom je baránok mŕtvy a predsa živý (5, 11-14). Po tom nastáva otváranie zvitku zapečateného siedmimi pečaťami. My sa v našej liturgii ocitneme v momente medzi otvorením šiestej a siedmej pečate. Kým predchádzajúce lámania pečatí sprevádzali výjavy štyroch jazdcov
Veľkonočné nedele sú v liturgii typické tým, že vo svojej bohoslužbe slova čerpajú až na Žalmy iba z Nového zákona. Namiesto starozákonných úryvkov sa nám v prvom čítaní ponúkajú dejiny rannej Cirkvi zachytené v spise Skutkov apoštolov. Tohtoročný cyklus lekcií má ale svoje špecifikum aj na mieste, kde sme inak zvyknutí vypočuť si niečo z apoštolských listov. Až
Keďže je druhé čítanie na Kvetnú nedeľu vždy rovnaké a už sme naň zamyslenia písali, nižšie ponúkame odkazy na naše dva texty z minulých rokov. Zamyslenie od Matúša Imricha Zamyslenie od Lukáša Durkaja Z listu Filipanom (2, 6-11): Ježiš Kristus, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom,
Evanjelium tohtoročnej 4. pôstnej nedele, v latinskej cirkvi známej ako „laetare“ (raduj sa), nám ponúka svetoznáme podobenstvo o márnotratnom synovi. Jedným zo spôsobov ako by sa dalo jeho posolstvo zhrnúť by bolo aj: zmierenie sa s Bohom a so svojim bratom. K tomu sa ako epistolárny liturgický doplnok ponúkajú záverečné verše z 5. kapitoly Druhého listu Korinťanom. Celý text
Druhé čítania sú počas pôstnych nedieľ vyberané tak, aby reflektovali evanjelium. Druhá nedeľa veľkého pôstu je v latinskej tradícii vždy venovaná tajomstvu Ježišovho premenenia na vrchu. To je aj na základe liturgických textov vnímané ako povzbudenie pred nadchádzajúcim pohoršením, ktoré spôsobí Ježišovo utrpenie a kríž. Prihliadnuc práve na toto si v tento rok vypočujeme aj úryvok z listu
Končí sa nám prvá časť liturgického cezročného obdobia a s ním sa po trojročnom nedeľnom cykle chýlime aj k záveru čítaní z Prvého listu Korinťanom. Už štvrtý týždeň sa nachádzame v 15. kapitole epištoly, v ktorej sa Pavol sústreďuje na otázku ohľadom zmŕtvychvstania. Tesne pred začiatkom pôstu si z nej vypočujeme jej posledné verše. V nich vrcholí autorova snaha adresátom opísať svoju
Náš najbližší epištolárny liturgický text priamo nadväzuje na to, čo sme počuli minulý týždeň. V ňom sa Pavol po probléme chariziem presunul na ďalšiu otázku, ktorá trápila cirkevnú komunitu v Korinte. Istá časť veriacich mala problém s kresťanským konceptom telesného zmŕtvychvstania. Pre bežný spôsob vtedajšieho hlavne helénskeho zmýšľania išlo o neprijateľný fakt. Hlavné ideologické prúdy, ktoré formovali vtedajšiu
Ak ste sa už v živote zúčastnili niekoľkých katolíckych sobášov, je veľmi pravdepodobné, že ste si na niektorých z nich vypočuli Pavlov „hymnus na lásku“ z 13. kapitoly 1. listu Korinťanom. Tieto najčastejšie okolnosti jeho výskytu pritom spôsobujú, že ho mnohí automaticky pokladajú iba za pekný kus ľúbostnej poézie, ktorá pasuje do romantickej atmosféry chvíle uzatvárania manželstva.
Začiatok liturgického obdobia „cez rok“ opäť začíname Prvým listom Korinťanom. Kvôli svojej dĺžke a mimoriadnej pestrosti praktických tém sa ho editori liturgických čítaní rozhodli rozdeliť na tri časti. Jeho slová sa tak stali pravidelnou súčasťou bohoslužby prvých nedieľ po vianočných sviatkoch. V tohtoročnom cykle sa konkrétne ponoríme do výberov z jeho poslednej tretiny, teda kapitol 12-16.
Pavlove listy sú známe aj tým, že obsahujú poetické časti známe ako chválospevy či hymny. Podľa odborníkov väčšinu z nich neskomponoval, ale prebral ich z liturgickej praxe ranného kresťanstva. Touto formou sa zvyčajne opisuje niečo, čo uniká suchej analytickej schopnosti rozumu. Hymny bývajú preplnené emóciami, ktoré sa naplno iste prejavovali pri ich spoločnom prednese počas bohoslužby. A tak,