Scéna príchodu Grékov hľadajúcich Ježiša sa nachádza už po jeho vstupe do Jeruzalema (Jn 12,12-19). Ide o veriacich v židovské náboženstvo, ktorí pochádzajú z pohanského prostredia a zúčastňovali sa púte na Veľkú noc. Ich žiadosť, sprostredkovaná apoštolmi Filipom a Ondrejom, dáva Ježišovi príležitosť, aby v Jánovom evanjeliu predniesol svoju poslednú verejnú reč (v. 23-36). Tá je na viackrát prerušená hlasom

Henry Ossawa Tanner - Ježiš a Nikodém   Dnes máme pred sebou poslednú časť z nočného rozhovoru medzi Ježišom a Nikodémom z tretej kapitoly Jánovho evanjelia. Táto časť sa začína Ježišovou odvolávkou na udalosť z dvadsiatej prvej kapitoly Knihy Numeri. Podľa rozprávania biblického príbehu, po tom, čo izraelský ľud na ceste púšťou reptal proti Bohu a Mojžišovi,

Jánovo evanjelium umiestňuje udalosť vyčistenia chrámu na začiatok verejného účinkovania, hneď za prvé znamenie na svadbe v Káne. Na rozdiel od neho, synoptici (Mt 21,12-17; Mk 11,15-17; Lk 19,45-46), ho uvádzajú počas záverečného pobytu v Jeruzaleme. Tým ale rozdiely nekončia. Medzi odborníkmi dnes nie je zhoda, či sa Ján snažil prebrať správu zo staršej tradície. Jasné

Udalosť Ježišovho premenenia na vysokom vrchu nás spája s jedným z najvýznamnejších momentov izraelského národa: dar Zákona a Zmluvy na hore Sinaj. Evanjelista nás odkazuje na knihu Exodus a jej kapitoly 19–31. Po uzavretí zmluvy vyliatím krvi býčkov na oltár a pokropením ľudu, Mojžiš vystupuje na vrch, zostupuje Pánova sláva a zahaľuje vrch šesť dní. Potom Boh volá Mojžiša k sebe (porov.

V postupnom nedeľnom čítaní z Markovho evanjelia bola vynechaná pasáž 1,12-13, ktorá hovorí o Ježišovom pokúšaní na púšti. Dôvodom bolo, že latinská liturgia túto časť z Nového Zákona vyhradzuje pre prvú pôstnu nedeľu. Prepája sa tak myšlienka 40 dňového pôstneho obdobia a rovnako dlho trvajúceho pobytu Krista na púšti. Stručnosť autorovho štýlu sa v Markovom evanjeliu podpísala aj pod tento