Sedemnásta kapitola Jánovho evanjelia predstavuje záver Ježišovej rozlúčkovej reči vo večeradle, z ktorej úryvky sme v rímskokatolíckej liturgii počúvali v predchádzajúce nedele. Ježiš túto reč zakončuje modlitbou, ktorá sa niekedy označuje ako „Ježišova veľkňazská modlitba“. Už tradične sa delí na tri časti: „Ježiš sa modlí za seba“ (vv. 1-5), „Ježiš sa modlí za učeníkov“ (vv. 6-19) a „Ježiš sa
Ježišova rozlúčková reč pokrýva veľkú časť Jánovho evanjelia (cca. k. 13-17). Autor ju zasadzuje do udalosti „poslednej“ veľkonočnej večere. Ide o zmes Ježišových odporúčaní, vysvetľovaní a modlitieb, ktoré sem tam prerušuje otázka od niektorého z prísediacich učeníkov. Len veľmi ťažko je možné určiť presne jej štruktúru. Čo biblista to návrh delenia. Dôvodom, je že v sebe obsahuje niekoľko základných
Slová dnešnej nedele sú v Jánovom evanjeliu zasadené do kontextu poslednej večere. Ona v tomto Evanjeliu dostáva oveľa väčší priestor ako u synoptikov. V texte Evanjelia podľa Jána ako ho poznáme dnes – kapitoly 15–17 boli veľmi pravdepodobne pridané do prvotného textu Evanjelia o čosi neskôr – zaberá až 5 kapitol (13–17). Je zostavená do dvoch častí: v úvode stojí
Štvrtá veľkonočná nedeľa má v latinskej liturgii tému Ježiša ako „Dobrého pastiera“. Evanjeliový úryvok nás tohto roku dostáva do opisu toho, ako sa Ježiš zúčastnil v Jeruzaleme na sviatku výročia posvätenia chrámu (Jn 10,22-39). Hneď v úvode je v Šalamúnovom stĺporadí konfrontovaný židovskými predstaviteľmi, ktorí sa pýtajú na jeho mesianitu (v.22-24). Ježiš reaguje tak, že pripomína obraz (podobenstvo) o pastierovi.
Tri postavy nám jasne vystupujú do popredia v úryvku evanjelia Tretej veľkonočnej nedele zo záverečnej kapitoly Jánovho evanjelia: Ježiš, Peter a milovaný učeník. V centre pozornosti sú vzájomné vzťahy týchto postáv, a kapitola sa vyjadruje, mohli by sme povedať, k prerozdeleniu rolí najmä tých dvoch učeníkov. Kým v predchádzajúcich kapitolách to bol milovaný učeník, ktorý bol v centre pozornosti ako ten,
K nedeli, ktorá nasleduje po veľkej noci, v katolíckej liturgii patrí vždy Jánova pasáž o neveriacom Tomášovi. Ide vlastne o diptych zjavenia zmŕtvychvstalého apoštolom. Hlavný rozdiel je v prítomnosti spomínaného Tomáša. Prvýkrát chýba, po druhýkrát je už prítomný. Liturgické použitie však nespočíva na osobe apoštola, ale na časovom údaji. Celý text zamyslenia nájdete tu Z evanjelia podľa
Keďže sme v roku C, zamyslime sa nad udalosťou Veľkonočného rána na základe Evanjelia podľa Lukáša. Vezmem to trošku zo širšia a zahrniem do uvažovania aj verše, ktoré opisujú Ježišovo pochovanie. Takýmto spôsobom, nasledujúce riadky môžu poslúžiť pri uvažovaní nielen na Veľkonočnú nedeľu, ale aj počas dní, ktoré jej predchádzajú. Ježišove Veľkonočné udalosti sú opradené prekvapujúcimi prvkami. Aby
Biblický text vybraný pre druhé čítanie v liturgii Veľkého piatku (Hebr 4,14-16; 5,7-9) v istom zmysle nadväzuje na včerajší deň. Cirkev vidí v udalosti Poslednej večere takisto ustanovenie novozákonného kňazstva, keď Ježiš prikazuje apoštolom: „Toto robte na moju pamiatku“. Muži ustanovení do kňazskej služby v Cirkvi nemajú svoje kňazstvo, ale majú účasť na kňazstve Ježiša Krista, ktorý je jediný,
K peším pútiam na posvätné miesta patria aj špecifické spevy. Je tomu tak dnes a osobitne bolo aj v starovekom Izraeli. Tento žáner v Písme reprezentujú pútnické žalmy. Tak napríklad, keď veriaci židia vstupovali pred Paschou na územie mesta Jeruzalem a približovali sa k chrámu, vítali ich spevom Žalmu 118. Časť jeho 26. verša – „Požehnaný, ktorý prichádza v mene
Môže sa nám zdať zvláštne, že v túto nedeľu čítame stať z Jánovho evanjelia, keď v roku C sme zvyknutí na Evanjelium podľa Lukáša. Ak sa pozrieme na tento text bližšie, zistíme, že to nakoniec až také zvláštne nie je. Táto stať má totiž svoj vlastný, zaujímavý príbeh. Grécke texty evanjelií spred 5. storočia tento