Boh si vyvolil to, čo je svetu slabé. To je priama téma druhého čítania z Prvého listu Korinťanom v túto nedeľu (1, 26-31). A nezvyčajne, keďže si väčšinou cyklus čítaní epištol žije v nedele vlastným životom, pekne zapadá do témy celej bohoslužby slova. Tá vrcholí v evanjeliu, ktoré nám podáva začiatok 5. kapitoly (vv. 1-12a) z Matúša a teda aj začiatok
Vianočné obdobie, ktoré sa končí nedeľou Krstu Pána, strieda v súčasnej latinskej katolíckej tradícii prvá, kratšia časť takzvaného obdobia „cez rok“. Bude trvať až do Pôstu. Čo sa týka nedeľnej bohoslužby slova, je toto obdobie typické tým, že sa v ňom v trojročnom cykle postupne číta niektoré zo synoptických evanjelií. No túto nedeľu sa ešte obzrieme za
Posledná nedeľa pred adventom je v katolíckej tradícii prežívaná ako slávnosť Krista, Kráľa celého sveta. Tohto roku sú liturgické lekcie vybrané tak, aby zvýrazňovali obraz Krista Pantokrátora (z gr. „vševládca“), ktorý príde na konci časov ako sudca. Čo sa týka epištoly, na čítanie sa ponúka úryvok z predposlednej, teda 15. kapitoly Prvého listu Korinťanom.
Úryvok, ktorý budeme počúvať v túto nedeľu je zo záveru Prvého listu Solúnčanom. Zapadá do širšieho celku, ktorý sa začína už v predošlej, 4. kapitole veršom 13 a končí sa veršom 11 v 5. kapitole. Celý oddiel má eschatologický charakter. Pavol tu veriacich v Solúne na jednej strane potešuje a na strane druhej povzbudzuje. Potešuje ich v žiali za tými, ktorí
Po slávnosti Všetkých svätých sa túto nedeľu opäť vraciame k Prvému listu Solúnčanom. Tentoraz sa dostávame už do jeho predposlednej kapitoly a teda do tej časti spisu, kde Pavol podáva ponaučenia ku konkrétnym problémom komunity. Obsahom nášho úryvku je otázka ohľadom smrti a zmŕtvychvstania kresťanov. Táto téma nás teda nielen vracia k dušičkovým dňom, ale
Druhé čítanie tejto nedele priamo nadväzuje na text, ktorý sa čítal pred týždňom. Máme tak pred sebou druhú časť vďakyvzdania, ktoré tvorí prvú časť a kapitolu Prvého listu Solúnčanom. Ako sme si všimli už minule, Pavol vo svojom prvom nám dodnes zachovanom spise hneď na úvod nešetrí chválou na adresátov. Pozornosť pritom neupriamuje iba na vzrast
V nedeľnom druhom čítaní počúvame slová zo samého úvodu Prvého listu Solúnčanom, ktorý je najstarším spisom Nového zákona, hoci v evanjeliách sa môžu odrážať ešte staršie kresťanské tradície. Napísaný bol pravdepodobne z Korintu v roku 49 alebo 50 po Kr. Tento list má svoje zvláštnosti. Hneď prvou je, že hoci ho pripisujeme Pavlovi a Pavol ho aj s najväčšou pravdepodobnosťou
Naše nedeľné čítanie z listu Filipanom v liturgickom období „Cez rok“ je na konci. Štvrtá a posledná perikopa pochádza z poslednej časti tvoriacej ešte jadro listu. Táto pasáž sa ohraničuje veršami 4, 10-20. Jej obsahom je Pavlovo vyjadrenie vďaky za prijatú podporu od Filipanov. Svojou tematikou tak voči zvyšku spisu vyznieva značne autonómne. A preto ju mnohí odborníci dokonca považujú
S nedeľným druhým čítaním z Pavlovho Listu Filipanom vstupujeme do záverečnej časti listu. Pavol na záver dáva najmä povzbudenia, aj keď ako kontrast k nim poukazuje aj na zlý príklad niektorých členov cirkvi (pozri 3,18-19). Môže sa nám zdať zvláštne ako Pavol priamo seba dáva za príklad. Takúto rétoriku dnes počujeme veľmi zriedka, a ak aj áno, stáva
Už druhú nedeľu čítame jeden z Pavlových listov „z väzenia“. K epištole Filipanom sa do tejto skupiny listov zaradzujú aj spisy Nového Zákona známe ako Pavlove listy Efezanom, Kolosanom a Filemonovi. Ich spojivo tvorí autorovo sebaoznačenie za väzňa, resp. opisujú situáciu vo väzení. O ktoré Pavlovo uväznenie(a) vlastne ide? Na túto otázku je veľmi ťažko odpovedať. Komplikuje to