Pokračujeme v čítaní Pavlovho listu do Korintu. Stále sa pohybujeme v jeho prvej časti (2 Kor 1-7), kde autor opisuje a obhajuje svoju apoštolskú činnosť. Vybraný krátky úryvok z 5. kapitoly nám opäť dáva hlbšie nahliadnuť, ako sa na svoje poslanie díval Apoštol národov. Zhrnúť by sa dal do dvoch bodov: motivácia láskou a nové poznanie Krista. Celý
Verše 6 a 8 Pavol formuluje veľmi podobne a obsahujú aj veľmi podobnú myšlienku, avšak robí v nich aj istý dôležitý rozdiel. Pozrime sa teda najprv na to spoločné. Už na prvý pohľad si môžeme všimnúť takmer identickú formuláciu na začiatku 6. a 8. verša: „Sme plní dôvery...“ V slovenčine nemáme úplne adekvátny výraz pre grécke slovo, ktoré stojí za
V katolíckej tradícii sme sa po Turícach opäť vrátili do liturgické obdobia „Cez rok“. To nás opäť vovádza do svojho vlastného cyklu nedeľných kontinuálnych čítaní epištol. Podľa tohto poriadku sa 10. nedeľou cezročného obdobia v tomto roku dostávame k Druhému listu Korinťanom. A to hneď do jeho 4. kapitoly. Celý text zamyslenia nájdete tu. Z Druhého listu
Pavol sa v dnešnom úryvku hrá s významom gréckeho slova πνεῦμα [pneuma], „duch“. Na jednej strane ho používa v zmysle „mať istú mentalitu“, konkrétne mentalitu otroctva (v. 15) a na strane druhej na označenie priameho Božieho pôsobenia, či jeho prítomnosti v človeku: „Duch adoptívneho synovstva“. Veriacemu, ktorý dáva Božiemu Duchu v živote priestor a je ochotný nechať sa ním viesť, je cudzia
Pred začiatkom pôstu ešte raz načrieme do Pavlovho Prvého listu Korinťanom. Konkrétne do slov na prelome 10. a 11. kapitoly. Ide tu o súhrn, ktorý reaguje na predchádzajúce verše. Ak by sme si čítali text od začiatku 8. kapitoly, tak pred sebou máme komplikáciu v ktorej sa zdá akoby sa tu nie veľmi šikovne striedali rôzne tematiky. To
Nie je príjemné a ani ľahké obhajovať sa voči falošným obvineniam. Presne to robí Pavol v deviatej kapitole Prvého Listu Korinťanom, z ktorej dnes počúvame zopár veršov. Ako sme to už videli v predchádzajúcich kapitolách tohto listu, Pavol odpovedá na rôzne otázky, alebo reaguje na problémy v Korintskej Cirkvi. V deviatej kapitole sa bráni voči spochybňovaniu jeho
Pokračujeme v sledovaní Pavla a jeho myšlienok, ktoré vyjadril vo svojom liste do Korintu. Ako sám naznačuje (porov. 1 Kor 7,1), viacero pasáži v liste boli podnietené otázkami, v ktorých miestni kresťania nemali jasno, a ktoré predtým Pavlovi zaslali v nám už dnes nezachovanom liste. Je teda zrejmé, že niektorí Korinťania sa na svojho Apoštola
Očakávali by sme, že dnešné Pavlove slová sa nachádzajú kdesi uprostred reči o posledných veciach, o konci sveta a popisoch Kristovho druhého príchodu. Týchto zopár riadkov má totiž zjavne takýto eschatologický charakter. Náš úryvok je orámovaný odkazmi na koniec sveta: „čas je krátky“ a „tvárnosť tohto sveta sa pomíňa“. Ono „čas je krátky“ by sme mohli preložiť aj:
Po roku sa opäť vraciame k Prvému listu Korinťanom. Nedeľná katolícka liturgia latinského obradu funguje (až na výnimky) pri čítaniach na princípe trojročného cyklu. Trošku nezvyčajne si však tento list nevyčerpá v jednom roku ale rozdelila ho na všetky cykly. A tak prvé nedele po Vianočnom období počúvame vybrané pasáže z kapitol 1-4 ( cyklus A; minulý rok), potom
Každý rok katolíci počúvajú na Veľký Piatok Jánove Pašie. Sviatok Krista Kráľa im tohtoročne z nich ponúka jednu scénu. Pojednávaná časť predstavuje prvé vypočúvanie zo strany rímskeho prokurátora Poncia Piláta voči Ježišovi Nazaretskému. Predmetom rozhovoru je Ježišova kráľovská hodnosť. Tu na seba narážajú dva odlišné myšlienkove svety. Celý text zamyslenia nájdete tu