Prorok ukazuje na muža. Na muža, ktorý bol ich praotcom – na toho, kto dozrel z individuality na veriaceho v Boha svojich otcov. Ide o Jakuba. Jakub utekal pred svojím otcom a matkou, aj pred svojím bratom. Na ceste sa mu v sne zjavil Boh, ktorý ho priviedol k sľubu: ak ho bude ochraňovať, stane
Boha vnímame právom ako pána celého sveta. Kresťanstvo však prichádza s revolučným obrazom, ktorý bol v staroveku pohoršujúci. Boh ako služobník. Nie je však pravda, žeby o tom Starý zákon mlčal. Najvplyvnejší prorocký spis Izraela určite nesie ako meno istého Izaiáša. Už od staroveku existovali opodstatnené pochybnosti o tom, či túto knihu spísala jediná osoba. Prieme dôkazy v texte
Vianoce sú čarovný čas. Patria sem koledy a najkrajšie náboženské piesne. Atmosfér radosti z vtelenia si priam vyžaduje aj poéziu. No popri ľudovej tvorbe sa v hlbšom a vážnejšom tóne k tomu vyjadrujú aj biblickí básnici. Asi najznámejším textom, ktorý má svoje stabilné miesto vo vianočnej liturgii a ktorý zároveň robí vrásky tak kazateľom ako aj poslucháčom je prológ
Úcta k svojim rodičom patrí k základným pilierom biblickej náuky. Nie nadarmo je vyjadrené v jednom z desiatich Božích prikázaní. Túto náuku rozvíjal aj Ježiš (porov. Mt 15,4-6). Veľmi realisticky nám o tom v nedeľu Sv. rodiny hovorí aj iný Ježiš. Sirachov syn. Autor spisu známy pod názvom Kniha Sirachovho syna, alebo po staršom Ekleziastikus, pôsobil začiatkom 2. storočia pred
Niekedy sa stáva, že človeku, ktorý sa už nachádza v ťažkostiach, Boh akoby ako odpoveď pridelil ešte ďalšie starosti. Príkladom je muž z rodu kráľa Dávida, ktorý riešil existenčné otázky. Ich vyriešenie malo zásadne ovplyvniť nielen jeho vlastný život, ale aj život ľudí v jeho okolí. Preto mu Boží posol predkladá ponuku. Riešením má
Pánova pomsta evokuje niečo veľmi tragické. A tak to aj v 34. kapitole Izaiáša je. Avšak len pre nepriateľov Jeruzalema. Hneď v ďalšej kapitole jeho pomsta prináša pre vyvolený ľud požehnanie. A tak odplata zo strany Boha skôr vyjadruje nastolenie poriadku a obnovu pre utláčaných. Proroctvo začína obrazom púšte. Miesta ktoré je symbolom beznádeje. V takomto stave sa totiž má
Izaiáš, cítim sa ako práve vyrúbaný les. Niet budúcnosti, niet nádeje. A ty to predpovedáš. Čo mám očakávať? Že aj z pňa ešte niečo vzíde? Po proroctve o budúcom potomkovi hovoríš o niečom nepredstaviteľnom. Z pňa, ktorý Asýrčania zoťali, vraj vyjde výhonok. Taký, čo pochádza z rodu nášho vyvoleného kráľa. Avšak už nebude zmietaný
Typickým štýlom starozákonných prorokov je striedanie varovaní pred súdom s prísľubmi budúcej slávy a obnovy. Kým prvé upozorňovali na zničenie, druhé dávali poslucháčom nádej, ktorá je hlavnou témou adventného obdobia, v ktorom očakávame príchod záchrancu. A kto iný by mal byť vhodnejším prorokom na túto úlohu ako Izaiáš, vynikajúci básnik Starého zákona. Čítanie dnešnej
Posledná nedeľa pred adventom je v latinskej cirkvi slávená ako slávnosť Krista Kráľa. Jej tohtoročná liturgia slova nám ponúka časť z Lukášových pašií. Ide o scénu, ktorú v takej podobe inde v Písme nenájdeme. Skratkovito je môžeme nazvať: Ježiš a kajúci lotor. Text nás vťahuje do momentu, kedy Ježiš už visí na kríži. Nie je však sám. Okolo neho je množstvo
Aj po týždni ostávame pri liturgickom čítaní evanjelia pri téme modlitby. Opäť je nám ponúknutá forma podobenstva. Ježiš sa nám u Lukáša opätovne prihovára známym modelom. Používa typy osôb, ktoré nakoniec dopadnú opačne ako by prvotný čitateľ čakal. Spomeňme si na milosrdného Samaritána, či dvojicu Lazára s boháčom. Celý text zamyslenia nájdete tu. Z evanjelia