Už druhú nedeľu čítame jeden z Pavlových listov „z väzenia“. K epištole Filipanom sa do tejto skupiny listov zaradzujú aj spisy Nového Zákona známe ako Pavlove listy Efezanom, Kolosanom a Filemonovi. Ich spojivo tvorí autorovo sebaoznačenie za väzňa, resp. opisujú situáciu vo väzení. O ktoré Pavlovo uväznenie(a) vlastne ide? Na túto otázku je veľmi ťažko odpovedať. Komplikuje to

Pred sebou máme posledný úryvok z Listu Rimanom, ktorý bol vybraný ako druhé čítanie počas nedieľ v cezročnom období. Tri ponúknuté verše obsahujú veľmi silný výrok o živote a smrti. V kontexte okolitého textu však tvorí uzavretý samostatný celok. Až sa zdá, že miesto, ktoré v liste zaujíma, mu vôbec nepasuje. Celý text zamyslenia nájdete tu. Z listu Rimanom

Dnešnému krátkemu úryvku predchádza pár veršov, ktoré povzbudzujú k poslušnosti voči svetským autoritám (13,1-7). Treba si úprimne povedať, že tieto Pavlove slová nechávajú jeho čitateľov trošku v pomykove. Napríklad hovorí: „Lebo vladárov sa nemusí báť ten, kto robí dobre, ale ten, kto robí zle. Chceš sa nebáť moci? Rob dobre a dostaneš od nej pochvalu,“ (13,3). O tom,

V čítaní Listu Rimanom sa v rímsko-katolíckej nedeľnej liturgii dostávame do jeho tematicky druhej polovice. Prvých 11. kapitol spisu venoval Pavol svojej náuke a teológii. Na pre neho dôležité otázky kresťanstva sa v nich teda pozeral skôr teoreticky. 12. kapitolou sa začínajú slová, ktorými chce Rimanom ukázať, ako túto náuku treba uvádzať do praxe. Preto sa aj odborne nazýva

Pred dvoma týždňami sme začali 9. kapitolou z Listu Rimanom jeden väčší oddiel, o ktorom sme už vtedy povedali, že sa tiahne až do konca 11. kapitoly. A práve tu sa dnes nachádzame, v samom závere celej rozpravy. Liturgia teda nepredostiera detaily, ale len niektoré body Pavlovho vysvetľovania toho, ako je možné, že Izraeliti húfne neprijali Krista. Zdá sa,

Postupné nedeľné lekcie z listu Rimanom, ktoré sú z praktického dôvodu veľmi selektívne, nás priviedli k trom kapitolám (9-11), v ktorých apoštol Pavol rozoberá vzťah kresťanského evanjelia voči svojmu rodnému národu. Dôvodom bola už v jeho časoch značne sa črtajúca skutočnosť prijatia a odmietnutia hlásania o Ježišovi. Hoci bol Kristus poslaný od Boha hlavne pre Izrael, úspech kresťanstvo žalo oveľa viac medzi

Na prvý pohľad sa nám môže zdať, že Pavol dnes hovorí o istej predestinácii, teda, že niektorí sú vopred, podľa Božieho rozhodnutia, určení na oslávenie a iní zas nie. Pri detailnejšom pohľade na Pavlove slová sa však javí, že zdôrazňuje čosi iné. Aj preto si môžeme všimnúť pravdepodobné starozákonné pozadie dnešných Pavlových slov. Pavol hovorí o tých, čo

Apoštol Pavol isto nepatril, k tým, ktorí evanjelium nadšene a horlivo ohlasovali bez toho aby si pritom všímali skutočnosť. Už vo svojej dobe vnímal napätie medzi očakávaným prísľubom a naoko biednou realitou. Vyjadruje to aj vo svojom liste poslanom pred svojim príchodom do Ríma. Celý text zamyslenia nájdete tu. Z listu Rimanom (8, 26-27): Bratia, Duch prichádza

V predchádzajúcich častiach Listu Rimanom Pavol vysvetľoval, ako je kresťan novým stvorením (viac si o tom môžete prečítať tu). Ten, kto uveril v Krista, vo vodách krstu pochoval starého človeka, ktorý už preto nemôže byť pod nadvládou hriechu. V tejto časti listu Pavol hovorí, že kresťan dostáva Božieho ducha. Pokračuje teda v téme nového stvorenia v človekovi, ktorý prijal Krista. Tak

Pavol sa v pokračovaní čítania z Listu Rimanom venuje otázke, prečo kresťan nemôže dobrovoľne pokračovať v živote v hriechu. Mohlo by sa totiž zdať, že Pavlova argumentácia z predchádzajúcej kapitoly podporuje život v hriechu. Pavol totiž zakončil jednu časť svojej rozpravy o hriechu tvrdením: „kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila Božia milosť“