Ježiš sa po vzkriesení Jairovej dcéry presúva z Kafarnauma do „vlasti“ (pravdepodobne sa tu myslí na Nazaret). Po triumfálnom víťazstve nad smrťou ho však doma čakala ľadová sprcha. Celý text zamyslenia nájdete tu Z evanjelia podľa Marka (6,1-6) Ježiš prišiel do svojej vlasti; jeho učeníci išli s ním. Keď nadišla sobota, začal učiť
Rozprávanie o narodení Jána Krstiteľa je súčasťou dvoch diptychov zo začiatku Lukášovho evanjelia. Autor týmto spôsobom najprv predstavuje zvestovanie a potom narodenie. Najprv predchodcu Jána a potom Ježiša. Postup bol zvolený úmyselne. Lukáš takto ukázal, čo majú tieto dve osoby spoločné, ale aj to, v čom sa zásadne líšia. Celý text zamyslenia nájdete tu Z Evanjelia
Satan patrí v Biblii jasne medzi negatívne pomenovania. Najčastejšie si ho spájame s démonickou bytosťou, ktorá dokáže posadnúť človeka, alebo niekoho pokúša. Satan je ústredným motívom stati Marek 3,20-35. Hoci v ňom na prvý pohľad vôbec nie je osobne prítomný. Ak sa však pozrieme na hebrejský význam tohto pomenovania, čo znamená protivník, tak jeho úlohu tam
Jediné miesto v Písme, kde sa doslovne vymenúvajú osoby Najsvätejšej Trojice, je v závere Matúšovho evanjelia. Scéna vykresľuje stretnutie učeníkov zo vzkrieseným Ježišom na nekonkretizovanom vrchu v Galiley. Tu ich Ježiš posiela účinkovať vo svete. Stať je preto tiež známa, ako „veľké poverenie“. Celý text zamyslenia nájdete tu Z evanjelia podľa Matúša (Mt 28, 16-20) Jedenásti učeníci
Záverečnú časť Ježišovej rozlúčkovej reči (Jn k. 13-17) tvorí jeho modlitba (Jn 17), ktorú exegéti od 16. stor. nazývajú prívlastkom „veľkňazská“. Jej presné rozdelenie je stále predmetom diskusií odborníkov, no všetci sa zhodujú na tom, že pozostáva z troch častí. 1. Ježiš sa modlí za seba (v. 1-4; alebo 1-8); 2. Ježiš sa modlí za
Záverečná kapitola Lukášovho evanjelia začína nájdením prázdneho hrobu. (Lk 24,1-12) Tu ešte Ježiš priamo nevystupuje. Nasledujúce verše ale už podávajú originálne Lukášove správy o zjaveniach Zmŕtvychvstalého. Najznámejšie rozprávanie je o dvoch učeníkoch cestujúcich „do dediny zvanej Emauzy“ (Lk 24,13). Počas cesty sa k nim, tak aby ho nespoznali, pridáva samotný Ježiš. Celá stať potom nadobúda predobraz
Posledná kapitola Markovho evanjelia stavia pred exegétov a teológov nevšednú problematiku. Jej druhá časť (verše 9-20) je očividne neskorší dodatok. Slovami „Keď ráno v prvý deň týždňa vstal z mŕtvych„ sa začína akoby samostatné nové rozprávanie, ktoré je ťažko nadviazať na predchádzajúci text. Navyše tento úsek pôsobí ako nejaký súhrn v ktorom sú v krátkosti poskladané informácie
Scéna príchodu Grékov hľadajúcich Ježiša sa nachádza už po jeho vstupe do Jeruzalema (Jn 12,12-19). Ide o veriacich v židovské náboženstvo, ktorí pochádzajú z pohanského prostredia a zúčastňovali sa púte na Veľkú noc. Ich žiadosť, sprostredkovaná apoštolmi Filipom a Ondrejom, dáva Ježišovi príležitosť, aby v Jánovom evanjeliu predniesol svoju poslednú verejnú reč (v. 23-36). Tá je na viackrát prerušená hlasom
Jánovo evanjelium umiestňuje udalosť vyčistenia chrámu na začiatok verejného účinkovania, hneď za prvé znamenie na svadbe v Káne. Na rozdiel od neho, synoptici (Mt 21,12-17; Mk 11,15-17; Lk 19,45-46), ho uvádzajú počas záverečného pobytu v Jeruzaleme. Tým ale rozdiely nekončia. Medzi odborníkmi dnes nie je zhoda, či sa Ján snažil prebrať správu zo staršej tradície. Jasné
V postupnom nedeľnom čítaní z Markovho evanjelia bola vynechaná pasáž 1,12-13, ktorá hovorí o Ježišovom pokúšaní na púšti. Dôvodom bolo, že latinská liturgia túto časť z Nového Zákona vyhradzuje pre prvú pôstnu nedeľu. Prepája sa tak myšlienka 40 dňového pôstneho obdobia a rovnako dlho trvajúceho pobytu Krista na púšti. Stručnosť autorovho štýlu sa v Markovom evanjeliu podpísala aj pod tento