Aj v túto nedeľu pokračujeme a zároveň završujeme Ježišovu inštruktážnu reč dvanástim, ktorých vysiela, pretože mu bolo ľúto zástupov, lebo boli ako ovce bez pastiera (porov. Mt 9,36). Liturgický výber sa rozhodol z čítania tejto reči vynechať vv. 34-36, v ktorých Ježiš odhaľuje, že jeho nasledovanie spôsobí rozdelenia aj v najužších ľudských putách, tých rodinných – syn sa postaví

Desiata kapitola Matúšovho evanjelia tvorí v jeho obsahu už v poradí druhý väčší blok rečového materiálu. Prvý sa nachádzal v kapitolách 5-7 a poznáme ho ako „reč na vrchu“. Tento nazývajú mnohý „misijná reč“.  Nasleduje po opise vyvolenia dvanástich apoštolov a obsahuje Ježišove poučenia, ako sa majú jeho učeníci zachovať pri hlásaní evanjelia. Verše 26-33 tvoria jej tretiu časť, ktorá

Viacero kresťanských denominácii v túto nedeľu slávia tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Ide o jeden zo základných vieroučných základov. Táto náuka nevychádza z ľudského bádania. Vychádza zo zjavenia. Dalo by sa povedať, že nám v nej Boh dal nahliadnuť do svojho vnútorného života. Katolícka liturgia na tento sviatok ponúka evanjeliový úryvok, ktorý taktiež odhaľuje, aký Boh , napriek našim

Otázky ohľadom dobra, zla, slobody a svedomia kolovali po ľudských mysliach odpradávna. V čase, keď sa vo východnom Stredomorí na vrchol vplyvu dostala grécka kultúra, špekulácie filozofov sa dotýkali a zosmiešňovali myslenie a zvyky všetkých barbarov naokolo. Medzi nich patrili aj židia a ich Tóra. Na to všetko sa snažil reagovať aj jeruzalemský mudrc Ješua Ben Sira. Bol si

Náš úryvok je vyňatý z tretej časti Knihy proroka Izaiáša. Je určený ľudu, ktorý sa snaží obnoviť národ a náboženstvo po návrate z babylonského vyhnanstva. Napriek prísľubom a očakávaniam sa však ľuďom nedarí. A tak zaznievajú výčitky. Oplatí sa ešte uctievať Boha svojich predkov, keď sa zdá, že to má len malo účinku? Tu zaznieva skrze proroka Božia odpoveď.

Blíži sa katastrofa. Všetky snahy o obrodenie stroskotali. Skazené elity si o sebe myslia, že sa nič vážne nedeje. A vidiecka chudoba už ani nerieši, kto sa bude po nich bude voziť. Približne v takej situácii zaznievajú slova proroka Sofoniáša. Účinkovanie tohto Pánovho hovorcu sa umiestňuje niekoľko rokov pred pádom Judského kráľovstva. Bol súčasníkom proroka Jeremiáša. Boh cez

Boli to časy plné strachu. O vojne a smrti. Boli to časy blížiacej sa temnoty. Správy o tom, ako národy strácali celé svoje krajiny kolovali od domu do domu. A tu prísľub svetla. Historicky možno našu pasáž z Izaiáša zaradiť do 30. rokov 8. storočia pred Kristom. Asýrsky kráľ Tiglatpilesar III. bol na svojom ťažení v snahe dobyť Stredozemné pobrežie.

Prorok ukazuje na muža. Na muža, ktorý bol ich praotcom – na toho, kto dozrel z individuality na veriaceho v Boha svojich otcov. Ide o Jakuba. Jakub utekal pred svojím otcom a matkou, aj pred svojím bratom. Na ceste sa mu v sne zjavil Boh, ktorý ho priviedol k sľubu: ak ho bude ochraňovať, stane

Hlavnou témou Božieho slova tejto nedele je pokora. Zvlášť ako polemika k vodcom, ktorý prekračujú hranice a sami sa stavajú do pozície najvyšších sudcov. Ako krásny poetický prídavok sa pritom započúvame do slov krásneho trojveršového Žalmu 131. Celý text zamyslenia nájdete tu. Ž 131, 1. 2. 3 Pane, moje srdce sa nevystatuje,

Pán nám hovorí, že máme dávať cisárovi, čo je cisárovo (Mt 22, 15-21). No Bohu patrí oveľa viac. Patria mu všetci, dokonca aj pohanskí, vladári. Dokazuje to aj druhému Izaiášovi, ktorému perzského panovníka Kýra predstavuje ako svojho pomazaného (Iz 45, 1. 4-6). K prehĺbeniu nad takýmito myšlienkami nám liturgia pripája aj Žalm 96. Celý text