Záverečnú časť Ježišovej rozlúčkovej reči (Jn k. 13-17) tvorí jeho modlitba (Jn 17), ktorú exegéti od 16. stor. nazývajú prívlastkom „veľkňazská“. Jej presné rozdelenie je stále predmetom diskusií odborníkov, no všetci sa zhodujú na tom, že pozostáva z troch častí. 1. Ježiš sa modlí za seba (v. 1-4; alebo 1-8); 2. Ježiš sa modlí za
Záverečná kapitola Lukášovho evanjelia začína nájdením prázdneho hrobu. (Lk 24,1-12) Tu ešte Ježiš priamo nevystupuje. Nasledujúce verše ale už podávajú originálne Lukášove správy o zjaveniach Zmŕtvychvstalého. Najznámejšie rozprávanie je o dvoch učeníkoch cestujúcich „do dediny zvanej Emauzy“ (Lk 24,13). Počas cesty sa k nim, tak aby ho nespoznali, pridáva samotný Ježiš. Celá stať potom nadobúda predobraz
Posledná kapitola Markovho evanjelia stavia pred exegétov a teológov nevšednú problematiku. Jej druhá časť (verše 9-20) je očividne neskorší dodatok. Slovami „Keď ráno v prvý deň týždňa vstal z mŕtvych„ sa začína akoby samostatné nové rozprávanie, ktoré je ťažko nadviazať na predchádzajúci text. Navyše tento úsek pôsobí ako nejaký súhrn v ktorom sú v krátkosti poskladané informácie
Scéna príchodu Grékov hľadajúcich Ježiša sa nachádza už po jeho vstupe do Jeruzalema (Jn 12,12-19). Ide o veriacich v židovské náboženstvo, ktorí pochádzajú z pohanského prostredia a zúčastňovali sa púte na Veľkú noc. Ich žiadosť, sprostredkovaná apoštolmi Filipom a Ondrejom, dáva Ježišovi príležitosť, aby v Jánovom evanjeliu predniesol svoju poslednú verejnú reč (v. 23-36). Tá je na viackrát prerušená hlasom
Jánovo evanjelium umiestňuje udalosť vyčistenia chrámu na začiatok verejného účinkovania, hneď za prvé znamenie na svadbe v Káne. Na rozdiel od neho, synoptici (Mt 21,12-17; Mk 11,15-17; Lk 19,45-46), ho uvádzajú počas záverečného pobytu v Jeruzaleme. Tým ale rozdiely nekončia. Medzi odborníkmi dnes nie je zhoda, či sa Ján snažil prebrať správu zo staršej tradície. Jasné
V postupnom nedeľnom čítaní z Markovho evanjelia bola vynechaná pasáž 1,12-13, ktorá hovorí o Ježišovom pokúšaní na púšti. Dôvodom bolo, že latinská liturgia túto časť z Nového Zákona vyhradzuje pre prvú pôstnu nedeľu. Prepája sa tak myšlienka 40 dňového pôstneho obdobia a rovnako dlho trvajúceho pobytu Krista na púšti. Stručnosť autorovho štýlu sa v Markovom evanjeliu podpísala aj pod tento
Marek čitateľa svojho evanjelia nešetrí. Už v prvej kapitole ho po predstavení hlavnej postavy, cez stručne vyrozprávané epizódy, vťahuje do deja Ježišovho verejného účinkovania. V rámci tejto úvodnej kapitoly sa nachádza aj opis typického Ježišovho „pracovného dňa“. Ten je umiestnený v pobrežnom mestečku Kafarnaum, ktoré sa tak stáva akousi Ježišovou centrálou, „východzim bodom“ (1,21-34). Opísaným dňom je
Po dvojtýždňovej prestávke sa opäť vraciame k Markovmu evanjeliu. Naposledy sme z neho čítali rozprávanie o Jánovi Krstiteľovi a Ježišovom krste (Mk 1,7-11). Hneď na to nasledujú dva verše (12.13.), ktoré krátko opisujú Ježišovo pokúšanie na púšti. Tie však preskočíme. Rímskokatolícka liturgia sa im totiž bude tradične venovať na prvú pôstnu nedeľu. Prvých 13 veršov v Markovom evanjeliu tvorí
Po vianočnom období sa opäť dostávame k Markovi. Liturgia sviatku Pánovho krstu nám ponúka priame pokračovanie úryvku z Druhej adventnej nedele. V ňom sme čítali úvod a predstavenie postavy Jána Krstiteľa. Dnešný text sa s ním dokonca prekrýva vo veršoch 7. a 8. V nich zaznieva Jánova priama reč. Ohlasuje príchod „niekoho“ mocnejšieho ako je on sám. Dotyčného
Predvečer Vianoc nám ponúka asi najčastejšie používaný biblický text v katolíckej liturgii slova. Je ním Lukášovo rozprávanie o zvestovaní narodenia Ježiša jeho matke Márii. Tento úsek tvorí v Lukášovej dvojkapitole o Ježišovom narodení a detstve paralelu s počiatkami postavy Jána Krstiteľa. Ján je vo svojej rannej fáze existencie umiestnený do pozície Kristovho predchodcu. Jeho narodenie (Lk 1,56-80) predchádza tomu Ježišovmu (Lk