V čase medzi slávením tajomstiev Ježišovho vystúpenia do neba a Turíc nám nedeľná liturgia ponúka ďalší úryvok z Ježišovej rozlúčkovej reči (Jn 13-17). Jej posledná časť (kap. 17) je od 16. stor. známa ako „veľkňazská modlitba“. Tento názov vychádza zo samotného opisu a štýlu. V. 1 udáva: „Keď to Ježiš povedal, pozdvihol oči k nebu a hovoril“. Ďalej nasleduje
Druhú polovicu veľkonočných nedieľ nás budú sprevádzať úryvky z tkzv. „Ježišovej rozlúčkovej reči“. Tú v Jánovom evanjeliu tvoria kapitoly 13. – 17. Celá je zasadená do scény, ktorú viac zo synoptických evanjelií poznáme ako posledná večera. Nasledujúce rozprávanie už hovorí o presune Ježiša s učeníkmi „za potok Cedron“ (18, 1), kde bola záhrada. Jej rozsah, témy i viaceré protiklady
Zjavenia zmŕtvychvstalého Ježiša nám v Evanjeliách podľa Lukáša a Jána prinášajú dvojznačné posolstvo. Na jednej strane nás chcú uistiť, že ide o tú istú osobu, s ktorou strávili apoštoli niekoľko rokov predtým a ktorú videli umrieť na kríži. Ježiš im ukazuje rany na tele, dovoľuje sa im ho dotknúť (porov. Jn 20,19-22) a požíva s nimi pokrmy (porov. Lk 24,
Jánovo evanjelium je pre čitateľov zreteľne odlišné od synoptikov. Hoci odovzdáva v podstate to isté posolstvo, má veľa vlastných špecifík, ktoré sa v ostatných opisoch Ježišovho života nenachádzajú. Výnimkou nie je ani rozprávanie o veľkonočných udalostiach, konkrétne o nájdení prázdneho hrobu. Ak sa pozrieme na úvodné verše 20. kapitoly, ktoré sa čítajú počas omše vo veľkonočné ráno, tak
Všetci štyria evanjelisti sa zmieňujú o existencii nápisu na kríži pri opise Ježišovho ukrižovania. Tento evanjeliový detail odráža rozšírenú, aj keď nie nevyhnutne a dôsledne zachovávanú rímsku prax zverejňovania viny odsúdených zločincov. Použitie nápisu pri ukrižovaní bolo spôsobom ako informovať verejnosť o vine popraveného zločinca, čo mohlo spĺňať aj zastrašujúcu funkciu. Nápis bol typicky vyhotovený
Ježišov pohreb patrí medzi najsilnejšie momenty, ktoré poukazujú na plné človečenstvo Božieho syna. Ak mu však chceme dnes porozumieť, musíme prekonať časovú i kultúrnu bariéru. istus bol pochovaný pred 2000 rokmi v rámci židovského obradu. Pri čítaní Písma sa navyše môžeme pýtať: Aký význam majú nezrovnalosti medzi synoptickými evanjelistami (Matúš, Marek, Lukáš) a Jánom? Išlo o bežný pohreb, alebo
Na tajomstvo Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania nás takmer bezprostredne pred Veľkou nocou pripravuje udalosť vzkriesenia Lazára z 11. kapitoly štvrtého evanjelia. Rozprávanie má z Ježišovho pohľadu veľmi osobný a citlivý ráz. V ňom totiž smrť zasiahla rodinu súrodencov Lazára, Márie a Marty, pre ktorých bol Ježiš zjavne blízky rodinný priateľ. Vidno to najme vo chvíľach, keď prejavuje emócie smútku nad
Najvzácnejšou prírodnou surovinou v púštnej oblasti je voda. Vedieť nájsť zdroj vody alebo poznať polohu nejakej studne s prameňom tam patrí k veciam, ktoré často rozhodujú o živote a smrti. Ak by sme sa v biblickom texte zamerali na slovo „studňa“, tak môžeme zistiť, že ide o jedno z typických miest, kde sa odohrávajú dôležité udalosti. Čo sa týka Nového zákona, tak
Už tradične sa krátko po začiatku 40-dňového pôstneho obdobia konfrontujeme so štyridsiatimi dňami Ježišovho pôstu a pokúšania na púšti. Túto epizódu zo začiatku Kristovho verejného pôsobenia nám zachytili synoptickí evanjelisti. Matúšova a Lukášova verzia pritom rozširuje Markovo stručné podanie o tri konkrétne diablove pokušenia. Číslo 40 v časovom zmysle patrí v Starom zákone medzi časté vyjadrenie obdobia skúšky
Kontinuálne čítanie Matúšovho evanjelia počas nedieľ pokračuje v tzv. „antitézach“ reči na vrchu, ktoré sme načali pred týždňom. Po výrokoch o násilí, cudzoložstve, rozvode a prísahe (Mt 5, 21-37) nasleduje Ježišov autoritatívny výklad „predpisov zákona“ o odplate a láske k blížnemu (v. 38-48) Verše 38-42 pojednávajú o princípe „Oko za oko a zub za zub!“, ktorý sa v Tóre (Pentateuchu) nachádza aspoň