Prvým januárovým dňom začína vo väčšine krajín sveta nový kalendárny rok. V rámci kresťanskej liturgickej tradície naň pripadá vyvrcholenie osemdňového slávenia Narodenia Pána. Latinský katolícky obrad ho do pokoncilovej reformy slávil ako deň Ježišovej obriezky. Súčasná riadna prax zasa zvýrazňuje materstvo jeho matky Márie a to v spojení s náukou o jej titule ako Bohorodičky (Theotokos). Všetky tieto aspekty odráža
Božie víťazstvo pre všetkých Žalm na slávnosť Narodenia Pána je prekvapujúco progresívny. Žalm 98, ktorý nás sprevádza na Narodenie Pána, je zameraný na oslavu Boha na pozadí kráľovských motívov. Metafora kráľa sa v súvislosti s Bohom Izraela vyslovene používa v závere úryvku z tohto žalmu v liturgii. Tá totiž vynecháva posledné tri verše žalmu. Presnejší preklad tohto záveru by
Štvrtá adventná nedeľa nás približuje tesne pred Kristovo narodenie. Tradične to reflektuje aj jej bohoslužba slova. Evanjelium nás tohto roku v Matúšovom podaní vnesie uprostred rodinnej krízy, v ktorej si Jozef láme hlavu nad tým, čo si má počať so svojou tehotnou snúbenicou, ktorá nečaká jeho biologické dieťa (Mt 1, 18-24). Zmysel výsostne neštandardnej situácie mu
Druhá a tretia adventná nedeľa tradične patria Jánovi Krstiteľovi. Ten v túto nedeľu ohlasuje priblíženie sa nebeského kráľovstva (Mt 3,2). K tomu je pripojená Izaiášova vízia, ktorá v obraze ratolesti z kmeňa Jesseho vidí mesiášskeho kráľa, ktorý okrem iného bude podľa spravodlivosti (v pravde) súdiť chudobných (maličkých) (Iz 11,4). Čo takýto sociálny záujem očakávaného kráľa znamená dodáva Žalm 72.
Mesto s chrámom je viac než len zhluk budov Nový cyklus našich zamyslení sa bude týkať nedeľných žalmov. Začíname Žalmom 122. Napriek tomu, že sme uplynulou nedeľou Krista kráľa zanechali starý liturgický rok a touto Prvou adventnou nedeľou začíname ten nový, dnešný žalm tvorí medzi nimi dokonalé premostenie. Obidve nedele používajú ten istý Žalm 122, dokonca
V rímskom obrade sa nám blíži záver liturgického roka . Ten je už takmer sto rokov poňatý ako oslava Kristovej kráľovskej hodnosti. Kresťania už od počiatku v náväznosti na starozákonné prisľúbenia uznávali Ježiša za prisľúbeného panovníka. Je teda kráľom, ktorý logicky musí mať aj svoje kráľovstvo. Na aké kráľovstvo tu však myslíme? Pomôcť nám k tomu môžu
Posledné nedele cirkevného roka nás sprevádzajú čítania z Druhého listu Solúnčanom. Tento tradične Pavlovi pripisovaný spis je koncipovaný štýlom, ktorým formálne vo svojej štruktúre kopíruje a obsahom akoby dopĺňa list, ktorý bol do Solúna poslaný skôr. Aj preto je dnes veľkou časťou odbornej obce považovaný za pseudoepigraf, ktorého vznik sa datuje až do začiatku 2. storočia
Máme pred sebou záverečné nedeľné čítanie z Druhého listu Timotejovi. Nejde v ňom však iba o koniec jednej epištoly ale aj o živo predstaviteľný koniec života jeho autora. Ním je podľa tradície apoštol Pavol, čakajúci v rímskom väzení na definitívne a fatálne vyústenie jeho nezávideniahodnej situácie. Avšak podľa názoru mnohých odborníkov, ktorí pastorálne listy považujú za pseudoepigrafy, sa jedná
Nový Zákon neobsahuje osobitý biblický spis, ktorý by bol v celku koncipovaný v poetickej forme. Také poznáme iba v Starom zákone. Asi najznámejším príkladom je Kniha Žalmov. No patrí sem prakticky celá „Múdroslovná literatúra“ od starobylého Jóba, Prísloví, Veľpiesne a Kazateľa až po helenisticky ovplyvneného Sirachovca a Knihu Múdrosti, ktorá pravdepodobne vznikala až v novozákonnej dobe. Nadôvažok sú v podobnom štýle
Pred tým než sa budúci týždeň prehupneme do Druhého listu Timotejovi, zavŕšime túto nedeľu ten Prvý. V ňom si vypočujeme záverečné povzbudenia a rady, aké dáva lídrovi miestnej kresťanskej komunity apoštolský autor tohto spisu. A teda. Aký by mal byť vodca kresťanského spoločenstva. Predovšetkým sa má vyvarovať pokušeniu finančne sa cez svoju službu finančne obohatiť. Hoci to