Pánova pomsta evokuje niečo veľmi tragické. A tak to aj v 34. kapitole Izaiáša je. Avšak len pre nepriateľov Jeruzalema. Hneď v ďalšej kapitole jeho pomsta prináša pre vyvolený ľud požehnanie. A tak odplata zo strany Boha skôr vyjadruje nastolenie poriadku a obnovu pre utláčaných. Proroctvo začína obrazom púšte. Miesta ktoré je symbolom beznádeje. V takomto stave sa totiž má

Ježišovo evanjelium neprestáva prekvapovať. Ako sa zdá z dnešnej pasáže, prekvapilo aj Jána Krstiteľa. Ten napriek tomu, že počuje o Ježišových skutkoch a napriek tomu, že už na začiatku Ježišovej činnosti mal jasno, že Kristus je mocnejší ako on, teraz má pochybnosti: Ježiš nenapĺňa jeho očakávania. V stati z minulého týždňa, Ján pri svojom

Izaiáš, cítim sa ako práve vyrúbaný les. Niet budúcnosti, niet nádeje. A ty to predpovedáš. Čo mám očakávať? Že aj z pňa ešte niečo vzíde? Po proroctve o budúcom potomkovi hovoríš o niečom nepredstaviteľnom. Z pňa, ktorý Asýrčania zoťali, vraj vyjde výhonok. Taký, čo pochádza z rodu nášho vyvoleného kráľa. Avšak už nebude zmietaný

Typickým štýlom starozákonných prorokov je striedanie varovaní pred súdom s prísľubmi budúcej slávy a obnovy. Kým prvé upozorňovali na zničenie, druhé dávali poslucháčom nádej, ktorá je hlavnou témou adventného obdobia, v ktorom očakávame príchod záchrancu. A kto iný by mal byť vhodnejším prorokom na túto úlohu ako Izaiáš, vynikajúci básnik Starého zákona. Čítanie dnešnej

V Jeruzaleme sa nachádza miesto, ktoré, hoci nepatrí medzi tie najobľúbenejšie medzi pútnikmi, predsa má veľmi starú tradíciu. Cisár Konštantín na popud svojej matky Heleny dal vo Sv. zemi postaviť prvé tri kostoly nad troma dôležitými jaskyňami, ktoré sa spájali s Ježišovým životom: nad jaskyňou narodenia v Betleheme, nad „jaskyňou“ Božieho hrobu neďaleko Kalvárie